sv. František Xavérsky2018-05-20T19:53:36+00:00

sv. František Xavérsky

Sv. František Xavérsky bol rovesníkom sv. Petra Favra. Narodil sa iba o šesť dní prv, 7. apríla 1506 na zámku Javier (čít. chavier) v bývalom kráľovstve Na­varra v severnom Španielsku. Národnostne bol Bask, teda tej istej národnosti ako zakladateľ jezuitov, s ktorým spojil svoje životné osudy. Avšak pred koneč­ným životným porozumením sa ich cesty a ideály veľmi líšili a nezaobišli sa bez dramatických napätí.

František bol najmladší z piatich detí pána de Javier. Obidvaja rodičia pochá­dzali zo šľachtického rodu, čo umožňovalo ich potomkom dosiahnuť vysoké spo­ločenské postavenie. Otec mal akademické vzdelanie; bol dok­torom bolonskej univerzity a zastával funkciu predsedu kráľovskej rady. Zomrel však, keď mal najmladší syn ešte len deväť rokov.

František mal živú až ohnivú povahu a pritom nadpriemerné rozumové schopnosti. Tieto vlohy spolu s vrodenou eleganciou mu poskytovali možnosti na veľkú životnú kariéru. Po získaní základného vzdelania v Navarre odišiel ako 19-ročný do najvýznamnejšieho strediska vtedajšej európskej kultúry – do Paríža. Na tamojšej univerzite získal r. 1530 akademický titul „magister artium”, čo zodpovedá približne terajšiemu stredoeurópskemu doktorátu filozofie. Na je­seň toho istého roku začal vyučovať filozofiu na kolégiu Dormans-Beauvais.

Počas štúdia sa mladý Navarrčan zoznámil so spomenutým Petrom Favrom, s ktorým býval od r. 1526 spoločne v kolégiu sv. Barbory. Na jeseň r. 1529 sa k nim prisťahoval 38-ročný krívajúci invalid Ignác Loyolský. S Františkom ho spájala tá istá národnosť, a teda aj tá istá materská reč, ako aj šľachtický pôvod. Napriek to­mu si však spočiatku nerozumeli. František očividne pohŕdal skrachovaným loy­olským rytierom a jeho správaním, ktoré v Xavérových očiach robilo hanbu šľach­tickému stavu.

Mladý Xavér nebol zlý, ale priveľmi si zakladal na svojom šľachtickom pôvo­de, ako aj na obdivuhodných telesných i duševných schopnostiach. No jeho seba­vedomie nešlo spolu s jeho finančnými možnosťami. Z xavérskeho zámku síce prichádzali z času na čas peňažné príspevky, ale tie ledva stačili na výdavky, naj­mä keď mladého navarrského šľachtica lákala veselá, ale nie vždy príkladná spo­ločnosť. Situáciu nezlepšila ani Františ­kova profesorská kariéra. Príjmy profe­so­rov záviseli totiž od množstva po­slucháčov. A tých si musel iba postupne získať. Okrem toho musel vystu­povať primerane svojmu stavu, čo sa nezaobišlo bez pat­ričných výdavkov. Podobne ako iní profesori aj František mal pomocníka, slu­hu. Bol ním navarrský študent Miguel Landívar, ktorý sa rád s pánom zúčast­ňoval na veselých večierkoch v pochybnej spoločnosti. A keď jeho pán neskôr pod Loyolovým vplyvom zmenil život, Miguel chcel nábožného „zvodcu” zabiť.

Xavér istý čas utekal pred Ignácom. Ten však vybadal vo Františkovi mimo­riadny charakter a chcel ho získať pre Božiu vec. Životopisci spomínajú evanje­liový citát, ktorý údajne Ignác pripomínal Františkovi: „Čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, ale svojej duši by uškodil?!” (Mt 16,26) Pritom mu získaval poslucháčov a občas ho priamo podporil peniazmi. Robil to však veľmi diskrét­ne, aby o tom iní nevedeli, ba ani sám František. V žiadnom prípade si ho ne­chcel „kúpiť”.

František sa usiloval zabezpečiť si existenciu aj iným spôsobom. Vo februári 1531 požiadal svojich príbuzných, aby mu zaobstarali cisárske osvedčenie o tom, že je šľachtic so všetkými právami a výsadami španielskej šľachty. Tak by mal prí­stup k výnosnejším úradom a vyšším hodnostiam. Z Navarry však dlho ne­pri­chádzalo žiadané osvedčenie. Ľahostajnosť Františkových príbuzných sa takto stala nástrojom Božej prozreteľnosti. Nádejný potomok xavérskeho rodu sa pod Ignácovým vplyvom začal pozerať na svoj život z hľadiska Božej oslavy a spásy ne­smrteľných duší, vrátane svojej. V lete 1533 bol už ochotný opustiť všetko, na čom si doteraz zakladal. Ale Ignác a jeho spoločníci ho prehovorili, aby v aka­demickom roku 1533–1534 ešte vyučoval.

15. augusta 1534 bol František medzi tými, ktorí sa spolu s Ignácom Loyolským v kaplnke sv. Dionýza na parížskom vŕšku Montmartre sľubom zaviazali, že pôjdu do Svätej zeme a tam budú apoštolovať v evanjeliovej chudobe a čistote. Ak sa im nepodarí dostať sa do Palestíny, dajú sa k dispozícii Kristovmu nástup­covi na zemi – rímskemu pápežovi.

Na jeseň 1534 si František urobil pod Ignácovým vedením duchovné cvičenia, ktorými spečatil svoje ďalšie životné smerovanie. Svoju veľko­duš­nosť prejavil hrdinskými skutkami pokánia, ktoré hraničili s nerozum­nosťou a vážne ohro­zo­vali jeho zdravie. Ale napokon sa všetko šťastne skončilo. Keď sa príbuzní do­zvedeli o Františkovej zmene, ktorá nespĺňala ich predstavy a očakávania, rýchlo mu poslali osvedčenie, ktoré si kedysi žiadal. Ale teraz už bolo bezpredmetné.

Roky 1535 – 1536 venoval František štúdiu teológie. Potom sa podľa sľubu z au­gusta 1534 vydal aj so spoločníkmi na cestu do Benátok, kde boli všetci (okrem najmladšieho Salmeróna) v júni 1537 vysvätení za kňazov.

Pri pobyte v Benátkach býval František s Ignácom Loyolským v nemoc­nici „ne­vyliečiteľných”, kde pomáhali v službe ťažko chorých. Syn xavér­skych šľach­ticov cítil spočiatku veľký odpor pri ošetrovaní ťažko posti­hnu­tých, ale silou vôle a svojho zasvätenia vedel vykonať aj hrdinské skutky obetavosti a sebazaprenia.

Keďže pre napätie medzi Benátkami a Turkami nebolo možné v tom roku odplávať do Svätej zeme, František a ostatní členovia skupiny sa rozišli po seve­rotalianskych univerzitných mestách, kde s úspechom kázali a poskytovali iné duchovné služby.

V apríli 1538 sa zišli všetci spoločníci Ignáca Loyolského v Ríme, kde popri apoštolskej a charitatívnej činnosti spolupracovali so svojím duchovným vod­com na konečnom programe ďalšieho spoločného života. Vznikla tak jezuitská rehoľa nazvaná Spoločnosť Ježišova, ktorú schválil pápež Pavol III. v septembri 1939 ústne a o rok neskôr aj písomne bulou Regimini militantis Ecclesiae.

Avšak záujem o prácu novej rehole sa prejavil ešte prv ako bola schválená. Tak portugalský kráľ Ján III. požiadal na začiatku roku 1540 Ignáca Loyolského, aby mu uvoľnil niektorých svojich spoločníkov do indických misií, kde mali Portugalci svoje dŕžavy. So súhlasom pápeža Pavla III. Ignác vybral na túto úlohu Portugalca Šimona Rodriguesa a Františka Xavérskeho. Nádejní misionári odišli z Ríma v marci 1540 a do Portugalska prišli v júni, keď už lode do Indie toho ro­ku odplávali. Na ďalšiu výpravu bolo treba čakať rok. Za ten čas misionári účin­kovali v Portugalsku, a to tak úspešne, že kráľ si ponechal Rodriguesa natrvalo v Portugalsku. Do Indie odchádzal v apríli 1541 František Xavérsky s dvoma novými spolubratmi. Pre prácu v misiách dostal František široké právomoci a hodnosť apoštolského nuncia. No navonok sa nelíšil od iných jednoduchých kňazov. Vždy dôsledne zachovával chudobu, ktorú sľuboval ako rehoľník.

Cesta okolo Afriky trvala trinásť mesiacov a bola veľmi dramatická. Do Goy, hlav­ného mesta portugalských kolónií v Indii, prišli 5. mája 1542.

Dlhá cesta loďou, ako aj zastávky v Mozambiku a na ostrove Sokotre boli akýmsi úvodom do Františkovho misionárskeho účinkovania na Ďalekom vý­chode. K tomuto účinkovaniu patrili výčiny tropického počasia, poskytovanie po­­moci chorým a zomierajúcim, privádzanie kresťanov k príkladnejšiemu živo­tu a poučovanie pohanov o pravdách kresťanskej viery.

Mesto Goa na západnom indickom pobreží bolo občianskou i cirkevnou me­tro­polou portugalských kolónií na Ďalekom východe. Spočiatku mal František z tohto mesta dobrý dojem: videl kostoly, kláštory a rozličné vonkajšie prejavy ná­božnosti. Ale keď sa bližšie zoznámil s tamojším každodenným životom, bol pre­kvapený mravnou nízkosťou európskych kolonizátorov a všestrannou biedou domorodcov. Povzbudzoval miest­nych duchovných k väčšej horlivosti v osob­nom živote i duchovnej službe a sám sa im usiloval dať čo najlepší príklad. Nav­števoval chudobných, chorých a väzňov a snažil sa im pomôcť. Veľa času veno­val vyučovaniu detí a dospelých v kresťanskej viere.

Keď v civilizačnom a duchovnom centre bola taká situácia, František si ľahko mohol domyslieť, že v odľahlých častiach tejto veľkej krajiny je situácia omnoho horšia. Dozvedel sa, že na Rybárskom pobreží v južnej Indii žili tisíce pokrste­ných bez akejkoľvek duchovnej pomoci. Asi 20 tisíc sa ich dalo pokrstiť osem ro­kov predtým, keď ich Portugalci ochránili pred nájazdmi moslimov. Potom však ostali ponechaní sami na seba. Keď sa Františkovi v septembri 1542 naskytla mož­nosť, odplával do južnej Indie. Tam sa začala jeho veľká misia, ktorá mu za­slúžila meno apoštola Ďalekého východu.

Medzi primitívnymi rybármi a lovcami perál na juhovýchodnom indic­kom pobreží František zistil, že tamojší domorodí „kresťania” vedia o svo­jom kres­ťan­stve iba to, že sú pokrstení. Preto najprv s pomocou tlmočníkov preložil naj­dôležitejšie modlitby, vyznanie viery a katechizmové poučky do tamojšieho jazy­ka. A potom sa v tropickej horúčave vydal na cestu od osady k osade ako kňaz, učiteľ, lekár, sudca a neraz aj ako smelý obranca utláčaných proti svojvôli pohan­ských kráľov a kresťanských kolonizátorov. Na viacerých miestach založil školy, vybudoval kostoly a po patričnej príprave pokrstil tisíce dospelých i detí.

Okrem juhovýchodného pobrežia pôsobil aj na ostrove Manar a na juhozá­pad­nom pobreží v Travancore, kde pokrstil vyše 10 tisíc rybárov. Prorocky smelé vystupovanie a mimoriadne uzdravenia, ktoré sprevádzali jeho účinkovanie, mu získali povesť Božieho muža a divotvorcu.

Františkove nadľudské výkony ani zďaleka nestačili na zvládnutie čo len zá­kladných úloh v nezmernej misii. Preto neúnavne volal pomocníkov z Indie aj z Európy. Postupne prichádzali, ale bolo ich málo na také veľké misijné pole. V ja­nuári 1544 poslal do Európy rozhorčený list, v ktorom okrem iného písal: „Mno­hí sa tu nestanú kresťanmi iba preto, lebo chýbajú hlásatelia evanjelia. Čas­to mi príde myšlienka ísť do vašich škôl, najmä na parížsku univerzitu, a tam na Sorbone ako bez rozumu privolávať tým, čo majú viac vedy ako dobrej vôle: Koľko duší ide do zatratenia namiesto do spásy vašou nedbanlivosťou!” List vyvolal veľkú ozvenu a v nejednom mladom mužovi zapálil misijné povo­lanie.

Medzitým sa Xavér dozvedel od istého Portugalca, že dvaja králi v Makassare na ostrove Celebes sa zaujímali o kňazov, ktorí by poučili ich ľud v kresťanskej viere a pokrstili ho. František dlho nerozmýšľal. Misii v južnej Indii dal dvojroč­ným účinkovaním solídne základy. Ponechal v nej svojich pomocníkov, aby po­kračovali v misijnom diele. A on sa v auguste 1545 vydal ďalej na východ.

Na konci septembra pristál v meste Malake na Malajskom polostrove. Tam sa dozvedel, že už akýsi kňaz šiel do Makassaru. Preto ostal do konca roka v Malake, kde účinkoval medzi kresťanmi i pohanmi a pripravoval sa odcestovať na vzdia­lené ostrovy Moluky. Na Nový rok 1546 sa vydal na cestu, ktorou posunul hrani­ce svojho účinkovania o ďalších tritisíc kilometrov na východ. Vyše roka pôso­bil na Molukách v portugalských posádkach i medzi domorodými obyvateľmi. Tri mesiace účinkoval medzi ľudožrútmi na ostrovoch Moro, kde bol vo dne v noci v nebezpečenstve smrti. Misionára, ktorý sa tam pokúšal pracovať pred ním, za­bili. Františka neodstrašovalo nebezpečenstvo; iba sa tým viac odovzdal do rúk Božej prozreteľnosti. Vo dne pracoval, v noci sa modlil. Napokon dosiahol obdi­vuhodné úspechy, o ktorých s radosťou písal svojmu predstavenému do Ríma.

V júni 1547 sa František vrátil do Malaky, odkiaľ poslal troch misionárov na Moluky, aby tom pokračovali v jeho práci. Potom sa venoval dušpas­tierskej práci v tomto prístave, ktorý bol dôležitým oporným bodom a bránou na Ďaleký východ.

V decembri toho istého roku mu istý známy kapitán lode predstavil troch Japoncov. Bol to muž menom Anjiro (Anžiro) s dvoma sluhami. Muž v Japon­sku kohosi zabil a utekal pred pomstou. Európania objavili Japonsko iba niekoľ­ko rokov predtým. Z Anjirovho a kapitánovho rozprávania František vyrozu­mel, že Japonci sú kultúrne vyspelí a doteraz nič nepočuli o kresťanstve. Xavér to pochopil ako dôležitú výzvu pre svoje misionárske zámery. Rozhodol sa, že ta pôjde. Len sa chcel čo najlepšie pripraviť na toto dôležité podujatie.

Najprv sa odobral do Goy, aby zaevidoval všetky novosti z Európy a aby uspo­riadal a zabezpečil doteraz vykonanú misijnú prácu v tejto časti sveta. S pomo­cou portugalského miestodržiteľa a spolubratov, ktorí medzitým prišli z Európy alebo vstúpili do rehole v Indii, založil rehoľné domy a misijné stanice v Perzii, Indii, Malajsku a na Molukách.

Medzitým sa traja Japonci dôkladne oboznámili s kresťanskou vierou a na Tu­ríce v máji 1548 prijali z rúk goánskeho biskupa krst. Anjiro dostal meno Pavol, kým jeho spoločníci prijali kresťanské mená Ján a Anton. Anjiro-Pavol pomo­hol Františkovi pripraviť najdôležitejšie modlitby a katechizmové otázky v ja­pon­skej reči.

Konečne na Kvetnú nedeľu 14. apríla 1549 sa vydali na ďalekú cestu. Františka Xavérskeho sprevádzal okrem troch Japoncov jezuitský kňaz Cosmas de Torres a rehoľný brat Juan Fernandez. Výprava niesla so sebou odporúčajúce listy od por­tugalského miestodržiteľa a bohaté dary pre veľmožov v neznámej krajine. Por­tugalská loď však priviezla misionárov iba do Malaky. Odtiaľ sa im podarilo dos­tať ďalej len na menšej čínskej lodici. Konečne na sviatok Nanebovzatia Panny Márie pristáli v meste Kagošime na ostrove Kjúšú, odkiaľ pochádzal Anjiro-Pavol.

Miestny knieža, daimyo, prijal Františka a jeho spoločníkov priateľsky. A kým sa misionári zaúčali do japonskej reči, Anjiro získal pre kresťanstvo vyše sto svojich príbuzných a známych. Okrem toho v krátkom čase prijali krst aj členo­via niektorých významných rodín. František bol spokojný s takýmto začiatkom misie a robil si veľké plány do budúcnosti. V novembri 1549 poslal do Indie list, v ktorom vysoko hodnotil Japoncov: „Japonci sú najlepší doteraz objavený národ a myslím, že medzi pohanmi neobjavíme iný, ktorý by ich prevýšil.”

Pokojné ovzdušie však netrvalo dlho. Budhistickí mnísi, bonzovia, po­pu­dzo­vali daimya proti misionárom a ten zakázal ďalšie šírenie kresťan­stva. František sa rozhodol ísť do hlavného mesta celej ostrovnej ríše Miyaka (terajšie Kjóto) k jej najvyššiemu vladárovi, cisárovi, aby ho získal pre kresťanstvo, alebo aspoň aby dosiahol jeho ochranu a pomoc. Malý sprievod sa vydal na cestu koncom leta 1550. Cesta na sever do hlavného mesta viedla cez viaceré kniežatstvá, kde sa miestni vladári správali voči misionárom zdržanlivo. Iba v kniežatstve Hirado sa stretli s väčším pohostinstvom a porozumením. V krátkom čase tam mohli po­krstiť vyše sto ľudí. Tam si aj odložili dary určené pre panovníka, ktoré však ne­chceli brať na obťažnú a neistú cestu.

Konečne po rozličných útrapách, zapríčinených z veľkej časti drsným zimným počasím, sa František dostal v januári 1551 do hlavného mesta. Ale tam zažil veľ­ké sklamanie. Práve v tom čase vypukla občianska vojna. Šogun, hlavný veliteľ a hlavný úradník v jednej osobe, musel utiecť a bezmocný cisár bol zavretý vo svojom paláci. František ho chcel aj tak navštíviť, ale chudobného a ošarpaného cudzinca k nemu nepustili. Podobne pochodil aj v kláštornej univerzite.

Nezlomný misionár sa však nevzdal a rozhodol sa postupovať iným spôso­bom. Videl, že daimyo v Jamaguči, ktorého predtým navštívil, je oveľa vplyvnej­ší ako cisár v hlavnom meste. Preto sa k nemu vrátil, no tento raz slávnostne ob­lečený, s odporúčajúcim listom indického miestodržiteľa a s bohatými darmi, ktoré si vyzdvihol v Hiradu. Daimyo odložil predošlú zdržanlivosť a ochotne dovolil misionárom kázať. Dokonca im ponúkol na ubytovanie prázdny budhis­tický kláštor. František sa však neuspokojil iba s kázaním. Nadviazal styky s pred­staviteľmi japonskej vedy a viedol s nimi celé týždne vášnivé diskusie. Japonskí mudrci boli ohromení Xavérovými vedomosťami a viacerí ho požiadali o krst. Čoskoro vznikla kresťanská obec s vyše 500 veriacimi, medzi ktorými boli aj niektorí samurajovia, príslušníci nižšej vojenskej šľachty.

Xavérova povesť sa rozšírila až za hranice jamagučského kniežatstva. Daimyo z Bungo oňho prejavil záujem a pozval ho na svoje územie. František nechal v Jamaguči svojho spoločníka pátra Torresa a sám odišiel do kniežatstva Bungo. S vladárovou podporou začal pekne pôsobiť, ale o krátky čas musel odcestovať do Indie, kam ho volali súrne záležitosti. Daimyo prosil Františka, aby mu poslal mi­sionárov a sám mu dal za sprievodcu svojho vyslanca, ktorý mal uzavrieť s portugalským miestodržiteľom v Indii zmluvu o priateľstve. Daimyo sa neskôr stal kresťanom a na Xavérovu počesť prijal krstné meno František.

Koncom januára 1552 prišiel František do Goy. Už predtým pri zastávke v Malake mu odovzdali list z Ríma, ktorým Ignác Loyolský ako najvyšší predsta­vený rehole povýšil indickú misiu na rehoľnú provinciu a Xavéra vymenoval za jej predstaveného. František sa zdržal v Goe dva a pol mesiaca. Tento čas veno­val reorganizácii misií a vybavovaniu listov do Európy a na misijné stanice. Z Eu­rópy nástojčivo prosil vedecky dobre pripravených spolubratov pre japonské univerzity.

Neúnavný misionár mal však v Goe ešte jednu starosť, a to prípravu čínskej misie. V Japonsku sa totiž viackrát stretol s otázkou: „Ako môže byť tvoje nábo­ženstvo pravé, keď ho v Číne nepoznajú?” Vtedy si uvedomil, že Čína napriek svojej uzavretosti je kultúrnou veľmocou, na ktorú sa s obdivom pozerajú os­tatné národy Ďalekého východu. Preto prijatie kresťanstva touto veľkou krajinou by priaznivo ovplyvnilo aj ostatnú misionársku činnosť v Ázii. Lenže Čína zaka­zovala Európanom pod najťažšími trestami prístup na svoje územie. Niekoľko odvážnych Portugalcov sa takto dostalo do odstrašujúceho čínskeho väzenia. Por­tugalský miestodržiteľ v Indii pripravoval úradnú delegáciu, ktorá mala cestovať do Číny, aby tam rokovala o prepustení väzňov. František chcel využiť túto prí­ležitosť, aby sa ako člen delegácie dostal do tejto uzavretej krajiny. Aby tým neu­trpela organizácia ostatných jemu zverených misií, v Goe určil svojho zás­tup­cu v osobe úspešného misionára Gašpara Berzeho.

17. apríla 1552 sa delegácia vydala na cestu. Viedol ju portugalský obchodník s funkciou vyslanca Diego Pereira. K výprave sa pripojil po skončení svojho pos­lania aj vyslanec daimya z Bunga, ktorý v Goe prijal krst a teraz sa vracal do Ja­pon­ska. Od ostatných sa oddelil v Malake, kde mu Xavér dal troch kňazov pre japonskú misiu.

Zastávka v Malake však znamenala osudnú zmenu vo Františkovom pláne. Portugalský veliteľ morskej plavby zakázal (údajne zo žiarlivosti) delegácii Diega Pereiru pokračovať v ceste do Číny. Darmo mu Pereira i misionár vysvetľovali dôležitosť tejto cesty a prosili ho. Ďalej mohol na portugalskej lodi cestovať iba Xavér sprevádzaný čínskym katechétom Antoniom a jedným indickým pomoc­níkom. Po dlhej dobrodružnej plavbe ich loď vysadila na ostrove Sancian (San­čuan) pri čínskom pobreží v blízkosti prístavu Kantonu. Na ostrov prichádzali člny čínskych obchodníkov, ktorí si tam s Portugalcami vymieňali tovar. Ale žiad­ny z nich nechcel vziať Františka na čínsku pevninu. Napokon jeden za od­menu sľúbil, že ešte raz príde, vezme misionára a vyloží ho pred bránami Kan­tonu.

No Číňan neprichádzal. V chladnom a vlhkom počasí na konci novembra pre­padla Františka zimnica. Niekoľko dní ležal v biednej chatrči, kde zápasil s horúčkami, často strácal vedomie, až napokon v noci z 2. na 3. decembra 1552 zomrel. Ná­morníci portugalskej lode ho pochovali na ostrove. Jeho telo zasypali váp­nom, aby sa čím skôr rozložilo. Neskôr chceli jeho pozostatky previezť do Goy.

Pri vtedajšom zdĺhavom poštovom styku najvyšší Xavérov predstavený – Ig­nác Loyolský – nemohol sledovať zakončenie jeho misionárskej drámy. Obidva­ja muži boli od chvíle svojho zblíženia v Paríži zapálení pre tú istú Božiu vec. František bol bezvýhradne oddaný Ignácovi a ten zase obdivoval bezpríkladnú misionársku horlivosť svojho vzdialeného spolubrata. No postupom času sa jeho predstavy o misionárskom diele na Ďalekom východe začalil líšiť od Xavé­rových. Vyjadril to v listoch, ktorými pozýval Františka aspoň na čas do Európy, aby mohol s ním zosúladiť smelé misijné plány a aby s jeho spoluprácou mohol v Európe lepšie zorganizovať pomoc pre ďaleké misie. Keď však nedostával od­poveď na svoje listy, pristúpil napokon k najvyššej forme rozkazu, aká sa iba má­lokedy uskutočnila v dejinách rehole. V liste datovanom 28. júna 1553 písal okrem iného Františkovi:

„Hoci pokladáte za správne, keď sa sám odoberiete do Číny, kam máte v úmysle ísť, ak Vám v tom nezabránia povinnosti v Indii, s presvedčením, že Vás vedie večná múdrosť, predsa – nakoľko sa tu dá vidieť – myslím, že Bohu, náš­mu Pánovi, preukážete väčšiu službu, keď Vy ostanete v Indii a pošlete iných, aby urobili to, čo by ste chceli urobiť Vy. Takto by sa na viacerých miestach usku­točnilo to, čo by ste Vy urobili iba na jednom mieste.

Ba hľadiac na väčšiu Božiu službu a na väčšiu pomoc dušiam v tých krajoch, ktorých dobro tak veľmi závisí od Portugalska, rozhodol som sa nariadiť Vám v mene svätej poslušnosti, aby ste sa medzi toľkými možnými cestami podujali na tú, čo vedie do Portugalska, a to pri prvej vhodnej príležitosti. Nariaďujem Vám to v mene Ježiša Krista, nášho Pána, hoci Vás nevolám preto, aby ste tu ostali, ale aby ste sa čoskoro vrátili do Indie…”

František neposlúchol tento vážny rozkaz, a to jednoducho preto, lebo keď ho Ignác Loyolský písal, František bol už pol roka mŕtvy. Keď napokon portu­gal­skí námorníci prišli previezť Xavérove telesné pozostatky, s prekvapením zistili, že telo odvážneho misionára sa vápnom nerozložilo, ale ostalo nepo­rušené. Pred Veľkou nocou 1554 ho do­pravili do Goy, kde ho pochovali v je­zuitskom kostole. Iba pravú ruku odde­lili a previezli do Ríma, kde ju uložili do osobitného relikviára v kostole Al Gesù.

Úcta veľkého misionára sa po jeho smrti rýchlo rozšírila po celej Cirkvi. Pápež Pavol V. ho r. 1619 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Gregor XV. v r. 1622 za svätého. V r. 1784 bol sv. František Xavérsky vyhlásený za patróna Ďalekého vý­chodu a r. 1904 za nebeského ochrancu Diela šírenia viery. Napokon v r. 1927 ho pápež Pius XI. spolu so sv. Teréziou z Lisieux vyhlásil za patróna všetkých misií.

O rozšírenej úcte sv. Františka Xavérskeho svedčia početné rehoľné, misijné a iné cirkevné ustanovizne, ktoré nesú meno tohto svätca a uctievajú si ho ako svojho osobitného ochrancu.

(Prevzaté z knihy Svätí a blahoslavení jezuitskej rehole, ktorú zostavil Rajmund Ondruš SJ a ktorú vydala Dobrá kniha v Trnave v roku 2002.)