Vendelín Javorka2018-05-15T16:08:45+00:00

Vendelín Javorka

Páter Vendelín Javorka sa narodil 15. októbra 1882 v Černovej pri Ružomberku ako najstarší z desiatich detí. Základnú školu navštevoval v Sučanoch pri Martine, gymnaziálne štúdiá v Ružomberku a v Ostrihome, kde maturoval v roku 1903.

K jezuitom vstúpil 14. augusta 1903 v Trnave a prvé rehoľné sľuby zložil 15. augusta 1905. Rok študoval klasické jazyky v rakúskom meste Sankt Andrä. V rokoch 1906-1909 študoval filozofiu v Bratislave, potom bol tri roky vychovávateľom mládeže v Kaloči. V rokoch 1912-1916 absolvoval teológiu v Innsbrucku, kde bol 29. júna 1915 vysvätený na kňaza. Primície mal vo svojom rodisku na sviatok sv. Cyrila a Metoda.

V roku 1916 musel nastúpiť ako vojenský kaplán a vo vojne pomáhal raneným, zaopatroval zomierajúcich. Za jeho obetavosť a nebojácnosť  ho vyznamenali. Po návrate v 1919 ho menovali za rektora do Trnavy. Viedol časopis Posol Božského Srdca Ježišovho a venoval sa ľudovým misiám. 2. júla 1920 zložil v Trnave slávnostné sľuby. Roku 1923 ho vymenovali do Bratislavy za predstaveného, kde pôsobil dva roky.

Pre jeho mimoriadne schopnosti ho v roku 1925 generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej povolal do Ríma, aby sa pripravoval na apoštolát medzi Slovanmi východného obradu. Pokorne a poslušne študoval východný obrad, učil sa ruštinu, staroslovienčinu a stal sa kňazom východného obradu, ba aj priekopníkom hnutia za jednotu východných slovanských kresťanov.

Po roku sa vrátil na Slovensko a pomáhal prešovskému gréckokatolíckemu biskupovi, dával ľudové misie na východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. V roku 1926 sa znova vrátil do Ríma a bol ministrom na Pápežskom východnom inštitúte. V roku 1929 mu pápež Pius XI. zveril stavbu Ruského kolégia, ktorého základný kameň posvätili 11. februára 1928. Páter Javorka dokončil stavbu a 15. augusta 1929 sa stal prvým rektorom kolégia.

V roku 1934 ho Svätá stolica mu zverila vedenie exarchátu v Charbine v Mandžusku, kde zastupoval ruského gréckokatolíckeho biskupa. Spočiatku svoju pastoračnú a misijnú činnosť vykonával medzi Poliakmi, neskôr hlavne v čínskom Šanghaji medzi tamojšími Rusmi a Ukrajincami. Tu pôsobil až do roku 1938. Potom sa znova vrátil do Ríma a v rokoch 1939-1941 bol opäť rektorom ruského kolégia.

V roku 1941 odchádza s novým poslaním do Rumunska vypomáhať v pastorácii katolíkov východného obradu v Černoviciach, kde jezuiti spravovali asi dvadsať farností. Dával ľudové misie, duchovné obnovy, spovedal, kázal. Keď 28. augusta 1944 Černovice obsadila sovietska armáda, oznámil ministerstvu zahraničia do Moskvy, že pôsobí v pastorácii ako zahraničný občan a v práci mohol pokračovať. Až 13. júna 1945 pri ceste vlakom ho zadržali a štyri dni a noci vypočúvali. Napokon mu z Moskvy oznámili, že ho zatýkajú pre špionáž v prospech Vatikánu. Lietadlom ho previezli do Kyjeva, neskôr vlakom do Moskvy. Po polročnom vyšetrovaní mu bez súdu oznámili v decembri 1945, že je odsúdený na desať rokov nútených prác. 1. januára 1946 ho previezli z Moskvy do nápravného tábora v Mordovii, kde strávil dva roky. Potom ho previezli do Inty za polárny kruh, asi osemdesiat kilometrov na východ od Uralu. Celkovo prešiel asi dvanásť rôznych väzníc a táborov, hlavne na Sibíri. Po prepustení na slobodu ho previezli do charitného domova v meste Poťme pri Moskve. Odtiaľ napísal bratovi list do Žiliny. To bola prvá zvesť o ňom, že žije. V charitnom domove v Poťme prežíval posledné mesiace núteného pobytu v Rusku

Československá vláda požiadala sovietske úrady o jeho prepustenie na základe žiadosti jeho brata, ktorý sa zaviazal, že sa o neho postará. Na Slovensko sa vrátil fyzicky zničený a poloslepý 21. apríla 1955. Po niekoľkých operáciách prežíval svoj život v modlitbe, v malých domácich a remeselných prácach, pričom potešoval všetkých, ktorí k nemu prichá dzali. Tiež viedol rozsiahlu korešpondenciu. Osobitne mal živý záujem o osudy skúšanej Cirkvi. Napriek útrapám z jeho tváre vyžaroval pokoj a milý úsmev. Každý rok si robil dôkladne exercície, niektoré sa zachovali v rukopise. V roku 1965 sa dožil šesťdesiateho výročia vstupu do Spoločnosti Ježišovej a päťdesiateho výročia svojej kňazskej vysviacky. Výročie oslávil vo farskom kostole v Žiline na sviatok sv. Cyrila a Metoda.

Po Vianociach 1965 začal telesne slabnúť a 24. marca 1966, krátko pred sviatkom Zvestovania Pána odišiel k svojmu Pánovi, ktorému zasvätil celý život.

Páter Vendelín Javorka bol opravdivým kresťanom, dobrým jezuitom a horlivým apoštolom. Miloval Cirkev na Západe i na Východe a usiloval sa svojim osobným príspevkom prispieť k jej zjednoteniu. Spolu s väzňami, mučenými v pracovných táboroch vydal svedectvo viery. Prokuratúra ZSSR zistila jeho nevinu a celkom rehabilitovala 1. novembra 1990.

Páter Vendelín Javorka zomrel v povesti svätca ako stále verný, ochotný, poslušný vyznávač a misionár – mučeník a pravý Boží sluha. Jeho hrob na cintoríne neďaleko kríža neprestáva podnecovať k modlitbe na jeho príhovor v ľudsky beznádejných prípadoch.

Modlime sa za blahorečenie

Bože, ty si svojho služobníka Vendelína ozdobil čnosťami pokornej poslušnosti, mi­sionárskej horlivosti a odovzdanej služby a obety pre jednotu slovanských národov v tvojej Cirkvi. Prosíme ťa, osláv ho u seba. Pomáhaj nám aj nášmu malému národu nasledovať jeho príklad a daj nám tešiť sa z jeho modlitby a príhovoru. Na jeho prí­hovor vypočuj našu prosbu, ktorú s vierou predkladáme…. A dopraj nám v tej istej viere, horlivosti a obeti vytrvať až do konca. Skrze Krista, Pána nášho. Amen.

Vyslyšania na príhovor Božieho služobníka Vende­lína Javorku prosíme nahlásiť na adresu:

Provincialát Spoločnosti Ježišovej, Panská 11, 814 99 Bratislava
+421 2 59 200 400, svkprov@jezuiti.sk

Imprimatur:

Mons. doc. ThDr. Tomáš Galis, PhD, žilinský biskup
Žilina, 6. február 2018, prot. č. 122/2018-2