Februárové dni pred Popolcovou stredou sú známe ako dni radosti v jej rôznych spoločenských formách. Popolcovou stredou končia tieto tradície a všetko sa ponára do ticha v hľadaní kajúcnosti. Úvaha Akcie 365 na február predstavuje duchovnú prax v obrátenom poradí. Podľa nej najprv v tichu premýšľame a hľadáme, aby sme potom prešli k radostnej službe blížnym. Takou je aj životná púť amerického pátra Eduarda, ktorý stál pri zrode terapeutických služieb alkoholikom, drogovo závislým i manželom v problémových situáciách. Jeho život i princípy služby predstavuje februárová úvaha Akcie 365.

Jezuitský noviciát vo Florissante v Missouri (USA) prijal 21. septembra 1919 do radov mladých jezuitov 21-ročného Edwarda Dowlinga. Mladík sa domnieval, že tam nájde pokoj v duši a povolanie do jezuitského kňazstva. Ale to, čo ho v skutočnosti nečakane prekvapilo, bola du-chovná kríza, akú kedy zažil. Nasledujúce dva roky ho spolubratia videli ako neustále upadá. Nič sa nezmenilo ani zložením jeho prvých sľubov. Ďalej chradol a cítil sa úplne ochudobnený. Práve tam, kde dúfal, že nájde svoju cestu do neba, namiesto toho zostúpil do osobného pekla. No Pán mal pre neho osobitné povolanie, ktoré sa ukázalo v nasledujúcom čase. Mladý Eduard sa po formácii naplno ponoril do služby ľuďom, ktorí prepadli rôznym druhom závislosti. S odstupom rokov bude o svojom čase v noviciáte hovoriť ako o „najdôležitejších mesiacoch jeho života“. Práve tam mal totiž vlastnú osobnú skúsenosť s tým, čo odborníci nazývajú „hĺbková deflácia“… základný kameň princípu spoločenstva anonymných alkoholikov.

Obdobie formácie
Edward v noviciáte spoznal, že jeho povinnosťou bolo podriadiť svoju osobnosť – a vlastne celého seba – vo všetkej pokore Bohu, aby ho formačný proces jezuitov pod vedením jeho predstavených, premenil na kňaza, akým dúfal, že bude po-volaný. Najväčšia výzva, ktorej Dowling v počiatočnej fáze formácie čelil, nevznikla z nárokov vonkajších pravidiel rehole, ale skôr z jeho vlastných vnútorných obáv. Množstvo pravidiel, ktoré ho riadili – svedčilo proti tomu, aby mal niečo, čo by pripomínalo bežný spoločenský život. Novici museli zachovávať ticho okrem dvoch hodinových prestávok (rekreácie) každý deň. Medzi pravidlá, ktoré sa žiadalo teraz zachovávať, bola „umŕtvenosť očí“. V rehoľnom chápaní to malo široký význam. Zahŕňalo nielen vyhýbanie sa pohľadu na ženy, ale aj vyhýbanie sa očnému kontaktu s mužmi. Pravidlá taktu u jezuitov zakazovali fyzický kontakt akéhokoľvek druhu medzi jezuitmi. Nemohli si ani podať ruky alebo sa potľapkať po chrbte. Pre spoločenského muža, akým bol Dowling, to nebolo ľahké. Pravidiel pribúdalo aj ohľadne takých vecí ako boli spôsoby pri chôdzi, pri jedení, pri šatení a upravovaní zovňajška. Táto neľahká škola ale zmenila jeho povahu a urobila z neho muža, ktorého Boh povolal na osobitnú cestu a priateľa ďalších s ktorými sa v noviciáte zoznámil. Od roku 1929 Eduard študoval teológiu na Saint Mary’s College v Kansase. Po vysvätení v roku 1931 sa stal asistentom redaktora The Queen’s Work, jezuitského časopisu.

Nečakaná pomoc druhým
V novembri 1940 ho Bill Wilson požiadal o pomoc duchovného vedenia. Podstata pomoci, ktorú človeku zmietanému pochybnosťami vo viere poskytol, tkvela v odpovedi: „Ak nejakú vec viete pomenovať, nie je to Boh. Boh ostáva pre človeka tajomstvom.“ Páter Dowling sa vďaka Wilsonovi stretol so skupinou alkoholikov a preniesol im svoju skúsenosť, ktorú v noviciáte vnímal negatívne až do neskoršej práce s ľuďmi. V apríli 1944 mal potom prejav na zhromaždení Anonymných alkoholikov, na ktorom prirovnal vnútorný konflikt, aký prežil počas noviciátu, ku konfliktu alkoholikov, ktorí zápasili s predstavou odovzdania sa svojej Vyššej moci. Vtedy im povedal: „Dnes večer diskutujeme o probléme, ktorý nie je mi úplne cudzí. Asi do dvadsiateho prvého roku bola moja spiritualita v náboženstve a viere pohodlným, neohrozeným zvykom. Potom, v priebehu niekoľkých mesiacov života v reholi som videl, ako sa viere i náboženstvu vzďaľujem. Na-stal pre mňa núdzový stav, ktorý si kládol naliehavé požiadavky. Inými slovami, pochyboval som o existencii Boha, ale nebol som pripravený povedať, že už som si istý, že Boh neexistuje. Kňaz mi povedal, aby som sa vzhľadom na môj nervózny a zmätený stav ďalej modlil. Raz v noci došlo ku kríze a duchovný otec mi povedal, že budem musieť prestať chodiť k sviatostiam, pokiaľ nezahodím myšlienky, ktoré som mal. Celú otázku mojej krízy nechal závisieť od mojej odpovede na jednu otázku: „Veríš v Boha?“ Cítil som, že v skutočnosti mu nemôžem povedať, že áno, ale bál som sa povedať, že som vlastne neveril.“

S odhodlaním za cieľom
Mladý jezuita musel prejsť skúsenosťou, aby rozpoznal temné miesta, kde jeho vlastná myseľ a vôľa vylúčili Boha. Mal tak získať pokoru a po-žiadať Boha, aby jeho myseľ osvietil i vôľu posilnil. Pri neskorších stretnutiach s alkoholikmi im analogicky vysvetlil, že je to tak aj s alkoholom, ktorý si osedlal človeka. Je mocný, zradný aj úskočný a boj s ním je často márny. Je preto nevyhnutné vložiť sa do tvrdých pravidiel odvykania a podrobiť sa telom i dušou týmto pravidlám. Hovoril im, že len väčšia Sila, ako je tá naša, obnoví naše nalomené duševné zdravie. Treba sa pre ňu rozhodnúť a urobiť dôkladnú a nebojácnu duchovnú inventúru samých seba. Dôležité je priznať sa Bohu, samému sebe, ale i našim blížnym, že sme im ublížili a pokorne poprosiť Boha, aby odstránil naše nedostatky, ako aj všetky naše charakterové chyby. Spočítajme si ľudí, ktorým sme ublížili, a pripravme sa na to, že im krivdu chceme napraviť. Odhodlaný čin aj uskutočnime! Evanjeliovú myšlienku bedlivosti praktizujme pomocou modlitby a úvah, aby sme zdokonaľovali vedomý styk s Bohom tak a prosme ho o to, aby sme spoznali jeho vôľu a mali silu ju uskutočniť.“ Dowlingov vklad pre pomoc alkoholikom priniesol bohaté ovocie. Neskôr ho využil vo svojej službe aj pre drogovo závislých, pre manželov v problémových manželstvách, pre ľudí s úzkostnými poruchami, väznených a ďalších.

Leták akcie 365 február 2023 v PDF

Pripravil: Milan Hudaček SJ
Foto: taizerostock.de