Akcia 365 na apríl 2022

Milan Hudaček SJ
.

Milí priatelia!

Na záver Pôstneho obdobia si na Zelený štvrtok pripomenieme Ježišov veľký dar, ktorým je Eucharistia. Liturgia Veľkonočnej vigílie kulminuje v oslave zmŕtvychvstalého Krista a Eucharistická modlitba ostáva centrálnou časťou sv. omše. K jej hlbšiemu poznaniu máme dnes nový zdroj, ktorý nemali ani cirkevní otcovia, ani stredovekí učitelia Cirkvi. Tým zdrojom je zbližovanie sa kresťanov a židov cez Veľkú noc. Od samého počiatku sa opakovane Cirkvi pripomínalo niekoľko historických a iných faktorov, ktoré zvýrazňovali skôr rozdiely medzi kresťanstvom a judaizmom. Napr. zachovával sa iný dátum slávenia Veľkej noci, pôstne dni a mnohé iné skutočnosti, až kým sa v protipóle nevyjasnili rozdiely medzi židovstvom a kresťanstvom. Častým obvinením voči protivníkom a heretikom bola námietka, že „judaizujú“.

Pôvod Eucharistie
Nová atmosféra dialógu s judaizmom, ktorý inicioval Druhý vatikánsky koncil, umožnila lepšie poznať židovskú kolísku Eucharistie. V tejto perspektíve aj pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe o Ježišovi Nazaretskom napísal, že pôvod Eucharistie možno sledovať v židovských modlitbách, ktoré sa nazývali berakah. Toto slovo sa do gréčtiny prekladá ako Eucharistia. Podľa kresťanského spisu Didaché, ktorý je spojivom medzi Starým a Novým zákonom, veľkonočný memoriál začínal u kresťanov v ich domoch tým, že každý vzal do ruky pohár vína a predtým, ako by si ho priložil k ústam, zopakoval požehnanie: „Požehnaný buď, Pane, Bože náš, Kráľ vekov, ktorý si nám dal tento plod viniča.“ Oficiálne sa jesť začalo až vtedy, keď otec rodiny alebo predstavený rozlomil chlieb, ktorý mal byť rozdelený medzi prítomných. Tak pred apoštolmi aj Ježiš brával chlieb, predniesol slová požehnania, lámal ho a rozdeľoval ho so slovami: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás.“ Po požehnaní chleba sa podávali tradičné pokrmy. Keď sa obed chýlil ku koncu, potom ten, kto predsedal pri stole, mal pred sebou čašu vína zmiešaného s vodou a predniesol tri modlitby vďaky. V prvej modlitbe sa modlil k Bohu Stvoriteľovi. V druhej ďakoval za vyslobodenie z Egypta a v tretej prosil Boha, aby pokračoval vo svojom pôsobení aj v súčasnosti. Keď sa modlitba skončila, čaša putovala z ruky do ruky a všetci sa z nej napili. Tento staroveký obrad vykonal Ježiš veľa ráz počas svojho života.

Kňaz a obeta
Ježiš pri Poslednej večeri pridáva slová: „Toto robte na moju pamiatku.“ Tým dáva svojmu daru trvalý dosah. Všetko, čo doteraz pri večeri vykonal, zveril do rúk apoštolov, kňazov novej zmluvy. Keď dnes znova opakujeme to, čo on urobil, obnovujeme ústredný skutok ľudských dejín, ktorým je Ježišova smrť pre svet. Predobraz Veľkonočného baránka, ktorý sa na kríži stáva udalosťou, je nám pri večeri daný ako sviatosť, čiže ako večná spomienka na udalosť. Úlohu kňaza pri konsekrácii lepšie spoznáme cez podstatu Kristovej obete. V skutočnosti kňazi už nie sú „podľa radu Melchizedechovho“. Sú kňazmi „podľa radu Ježiša Krista“. Pri oltári konajú „v osobe Ježiša Krista“. List Hebrejom vysvetľuje, že Kristus kňaz „raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie“. (Hebr 9, 12) Kňazi dovtedy ponúkali niečo vonkajšie, niečo mimo seba, Kristus ponúkol seba samého. Svätý Augustín vyjadril povahu tohto nového druhu kňazstva, v ktorom kňaz a obeť sú rovnaká osoba. Francúzsky učenec René Girard definoval túto novinku Kristovej obete ako „centrálnu skutočnosť v náboženských dejinách ľudstva“, ktorou navždy ukončil vnútorné spojenectvo medzi posvätnom a násilím. V Kristovi są stáva obeťou Boh. Už to nie sú ľudské bytosti, ktoré prinášajú obete Bohu, aby ho upokojili a naklonili si ho; je to Boh, ktorý sa obetuje za ľudstvo a dáva svojho jediného Syna za nás na smrť. (porov. Jn 3, 16)

Telo a krv
V biblickom jazyku telo označuje celého človeka, pokiaľ žije svoj život v tele, v telesnom a smrteľnom stave. Telo znamená celý život. Ustanovením Eucharistie nám Ježiš zanechal celý svoj život ako dar od prvého okamihu vtelenia až do posledného okamihu so všetkým, čo konkrétne naplnilo jeho život: ticho, pot, únava, modlitba, boje, poníženia. Čo pridáva slovom krv, ak nám už dal celý svoj život vo svojom tele? Pridáva smrť! Po tom, čo nám dal život, pridáva aj tú najcennejšiu časť svojho života, svoju smrť. Termín krv v Biblii neurčuje časť tela, teda tekutinu, ale udalosť, ktorou je smrť. Ak je krv sídlom života (ako sa vtedy myslelo), jej preliatie je plastickým zobrazením smrti. Eucharistia je tajomstvom tela a krvi Pána, to znamená života a smrti Pána! To, čo obetujeme spolu s Ježišom pri sv. omši, je ponúknutie toho, čo nám ponúkol Ježiš: život a smrť. Slovom telo dávame to, čo predstavuje život, naše skúsenosti, čas, zdravie, energiu, schopnosti, city, obyčajný úsmev. Slovom krv tiež vyjadrujeme obetovanie našej smrti a toho, čo nás na smrť pripravuje a čo jej predchádza: poníženia, neúspechy, choroby, ktoré nás limitujú, obmedzenia spôsobené vekom, zdravím: jedným slovom všetko, čo nás „umŕtvuje“. To znamená, že hneď ako odídeme z omše, musíme uskutočňovať to, čo sme ponúkli… Raniero Cantalamessa OFM.Cap.

Leták pripravili:
Margita Stančíková
Letícia Dirbáková CJ
Milan Hudaček SJ

Leták akcie 365 na apríl 2022 v PDF