Na začiatku nového roka si blahoželáme, ale aj uvažujeme ako zlepšiť veci, ktoré si to žiadajú na rôznych úrovniach spoločenského i osobného života. Medzi nové úlohy, ktoré Sv. Otec zadal Božiemu ľudu do nasledujúceho obdobia sú otázky súvisiace so synodou, ktorá má jednať o nových formách internej komunikácie. Viac o tom prináša úvaha Akcie na január.
S prianím Božieho požehnania do nového roku a vytrvalosti v dobrých iniciatívach želá

Milan Hudaček SJ
.
.
Milí priatelia!

V uplynulom roku Katolícka cirkev ohlásila reformný projekt synodality. Chce sa vydať na cestu, ktorá má priniesť zmeny do formy jej sebavnímania a prežívania seba samej. Pápež František hovorí o troch pilieroch, na ktorých projekt spočíva: na spoločenstve, spoluúčasti a na misii. Ony budú určujúcimi v hľadaní podoby jej novej tváre. Proces sa má realizovať od októbra 2021 do októbra 2023 a chápe sa ako dynamika vzájomného počúvania sa. Ide vlastne o cestu, na ktorej spoločne kráča Božie slovo i ľudia. Všetci sa na toto slovo vo viere obracajú a všetci sú protagonistami tohto procesu. Nikoho nemožno považovať len za niekoho, kto má na hromadných vystúpeniach miesto bez samostatnej úlohy. Už nie je protagonistom pápež, kardináli či biskupi, ale nimi sme všetci… Prvá etapa synodálneho procesu (do apríla 2022) sa týka jednotlivých diecéz.

Epochálna zmena
Synodálna cesta sa odohráva v kontexte epochálnych zmien v živote Cirkvi, ktoré je nemožné ignorovať. Ide o to využiť situácie vnútorného nepokoja veriacich, prameniaceho zo samotnej viery a vyzývajúce nás, aby sme zvážili, čo je možné robiť lepšie, čo treba zachovať a čo zmeniť. Vnútorný nepokoj nemá negatívny zmysel, ale funkčný. Je kľúčovým slovom. Ak kresťan nepociťuje tento vnútorný nepokoj, ak ním nežije, niečo mu chýba. Vnútorný nepokoj nás vyzýva, aby sme zvážili, čo je možné pre kresťanskú vieru a pre Cirkev urobiť lepšie, čo treba zachovať a čo zmeniť. Dejiny nás učia, že nemôže byť pre Cirkev dobré to, keď sa nehýbe. Pohyb vyplýva z poslušnosti voči Duchu Svätému, ktorý je režisérom týchto dejín. V nich sme všetci aktívnymi protagonistami. Kresťanstvo pri tom musí byť vždy ľudské a poľudšťujúce, ktoré chce zmierovať rozdiely a vzdialenosti premieňať na blízkosť, dôvernosť. Sv. pápež Pavol VI. rád citoval Terenciov výrok: „Som človek a nič ľudské mi nie je cudzie.“ V Božom mene nemožno nikoho diskriminovať. Diskriminácia by bola hriechom. Sme Cirkvou všetci spolu. Nemôžeme pochopiť „katolíckosť“ bez odvolania sa na široké, pohostinné pole, ktoré nikdy nemá vyznačené hranice. Byť Cirkvou znamená byť na ceste, vstupujúcej do tejto Božej šírky.

Aktívna účasť všetkých
Keď si všimneme knihu Skutkov apoštolov, nájdeme tam problémy s organizovaním rastúceho množstva kresťanov a predovšetkým so zabezpečovaním potrieb chudobných. Niektorí poukazovali na to, že vdovy sú zanedbávané. Spôsob, akým sa našlo riešenie, spočíval v tom, že učeníci spoločne rozhodli o ustanovení siedmich mužov, ktorí sa budú naplno venovať diakonii, službe pri stoloch (Sk 6, 1–7). Takto – s rozlišovaním, s potrebami, s realitou života a silou Ducha – ide Cirkev vpred a je synodálna. Cirkev ako celok sa dnes musí vyrovnať s bremenom kultúry presiaknutej klerikalizmom, ktoré zdedila zo svojich dejín, a takých foriem vykonávania svojej autority, na ktoré sú naštepené rôzne druhy zneužívania (moci, svedomia, sexuálneho zneužívania). Nie je mysliteľná konverzia v konaní Cirkvi bez aktívnej účasti všetkých členov Božieho ľudu. Otvorenosť je znak poslušnosti voči Duchu. Môže to viesť aj k zrážkam, ako sa to stalo, keď išlo o problém obriezky pohanov, až po rozhodnutie Jeruzalemského prvého koncilu. Deje sa to aj dnes. Existuje totiž istý strnulý spôsob posudzovania okolností, ktorým sa umŕtvuje Božia makrothymía, teda trpezlivosť Božieho pohľadu, živeného hlbokými, širokými a ďalekými víziami: Boh vidí ďaleko, Boh sa neponáhľa. Takáto strnulosť je ďalšou zvrátenosťou, ktorá je hriechom proti Božej trpezlivosti, hriechom proti Božej zvrchovanosti. Aj dnes sa to deje.

Rôzne prejavy synodality
Keď sa Cirkev zastaví, stáva sa len pekným zbožným spolkom, pretože zablokovala Ducha Svätého. Tým, že Cirkev putuje kultúrami a spoločenstvami, udržuje pútnickú hermeneutiku, ktorá dokáže ustrážiť cestu započatú apoštolmi. Gustáv Mahler hovoril, že vernosť tradícii nespočíva v uctievaní popola, ale v uchovávaní ohňa. Spoločné kráčanie nachádza svoju líniu skôr v horizontálnom ako vertikálnom smere. Synodálna Cirkev odkrýva horizont, z ktorého vychádza slnko – Kristus. Stavanie hierarchických monumentov znamená zakrývať ho. Pastieri kráčajú s ľudom, niekedy pred ním, niekedy uprostred a niekedy za ním. Dobrý pastier sa takto musí pohybovať vpredu, aby viedol, uprostred, aby povzbudzoval a nezabudol na pach oviec, vzadu, aby ukázal cestu pre stratené ovce. Spoločné kráčanie možno vnímať z dvoch prepojených perspektív. V prvej ide o vnútorný život oblastných cirkví, o vzťahy medzi veriacimi a ich pastiermi i spoločenstvami. Druhá perspektíva je zameraná na to, ako Boží ľud kráča spoločne s celou ľudskou rodinou. Pozornosť sa sústreďuje na stav vzťahov, dialógu, spoločných iniciatív s veriacimi iných náboženstiev, s ľuďmi vzdialenými od viery, ako aj s konkrétnymi spoločenskými prostrediami a skupinami. Zmysel viery dáva veriacim účasť na rovnakej dôstojnosti, aby tak mohli rozlišovať, aké sú cesty evanjelia v súčasnosti.

Leták pripravili:
Margita Stančíková
Letícia Dirbáková CJ
Milan Hudaček SJ

Leták akcie 365 na január 2022 v PDF