Akcia 365 na september 2021

Jezuitská rehoľa slávi Ignaciánsky rok ako ovocie 500 ročného jubilea od obrátenia sv. Ignáca. Akcia 365 v septembrovej úvahe sa dotýka témy spirituality – najprv všeobecne a potom priblíži genézu Ignaciánskej (jezuitskej) spirituality. Jej ovocím je Ignácové spoločenstvo – dar priateľstva v Pánovi.

S pozdravom v duchu priateľstva
Milan Hudaček SJ

Milí priatelia!

V náboženskom živote sa často stretávame s pojmom spiritualita. Čo je spiritualita? Podľa bežného výkladu sa spiritualita zaoberá tým, čo je „duchovné“. Ako protipól k „materiálnemu “ sa duchovné zdá podozrievané, že odsúva nabok celú šírku každodenného života sveta. Ale káže snáď spiritualita odťahovať sa od sveta a pohŕdať ním? Spiritualita približuje poznanie nadprirodzených vecí tak, že hovorí o Bohu ako sa on dotýka ľudského vedomia a svedomia. Približuje skúsenosti ktoré zažije človek, keď ho v najhlbšom vnútri zasiahne Boh a pohne ním. Hovoriť o Bohu pojmami zážitku (skúsenosti) znamená hovoriť aj o sebe. Sú ľudia, ktorí zapísali svoju skúsenosť práve preto, aby ju sprostredkovali iným. Spiritualita preto ponúka aj cestu k Bohu. V tomto zmysle je pedagogikou, cestou, ktorú iní túžia ukázať ostatným. Sprostredkujú sa nám tak jednotlivé etapy tejto cesty s očami vždy upretými na Ježiša Krista „C estu“ (Jn 14, 6).

Spiritualita utvárajúca spoločenstvo

O prvotnú skúsenosť nadobudnutú v zážitku Boha sa veriaci muž či žena chcú podeliť. Skúsenosť komunikujú druhým osobám a tie sa k sprostredkovateľovi tejto skúsenosti pripájajú ako spoločníci. Zo spoločenstva týchto mužov alebo žien zvyčajne vznikli rehoľné komunity uznané Cirkvou. Ich duch sa veľmi rýchlo šíril aj za múry kláštorov. Osoby, ktoré sa vlastným spôsobom života pripojili k duchu zakladateľa, vytvorili tretie rády, bratstvá a kongregácie. Tak sa zrodili veľké, dodnes živé duchovné rodiny: benediktínska, dominikánska, františkánska, ignaciánska, karmelitánska atď. Všetky tieto rodiny sa hlásia k jedinej Kristovej Cirkvi. Spomenuté upodozrievanie voči pojmu spiritualita by mohlo byť vysvetlené tým, že nijaká kresťanská spiritualita sa neodcudzuje ani svetu, ani dejinám, a to vďaka celistvosti duchovnej skúsenosti, opieraniu sa o evanjelium, vďaka svojim historickým koreňom, vzťahom, ktoré utkáva aj deklarovanou príslušnosťou k Cirkvi Ježiša Krista. Nad otázkou, prečo je toľko rozličných spiritualít uvažujme so sv. Pavlom: Každý dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať , iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysvetľovať jazyky. Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému ako chce. (1 Kor 12,7). Zdôvodnenie pôvodu a rozmanitosti spiritualít vyvoláva otázku či sú vyhradené pre vyvolených veriacich alebo ich duch a spoločenstvá, ktoré na ich báze vznikli sa prejavujú ako dar Ducha pre dobro celého Božieho ľudu v jedinej Kristovej Cirkvi? Položme túto otázku osobitne ignaciánskej spiritualite.

Ignaciánska spiritualita

Priatelia i odporcovia diela sv. Ignáca z Loyoly uznávajú, že jeho vplyv presiahol hranice Spoločnosti, ktorú založil. On sám však hovorí, že na počiatku bola vnútorná skúsenosť, ktorú si písomne zapisoval. Priblížil ju tak, že pozoroval vo svojej duši niektoré hnutia a zdalo sa mu, že niektoré veci by mohli byť užitočné aj iným; tak si ich teda zapisoval … Evidentne nemal čas napísať nejaké široké dielo, o ktorom by sme mohli povedať, že je to esencia ignaciánskej spirituality. Sleduje to, čo sa deje a čerpá z toho. Tak ako pri písaní Cvičení zaznamenával svoje osobné skúsenosti. Neskôr, keď bude viesť spoločníkov v zasvätenom spoločenstve, ktorým odovzdal aj spôsob duchovných cvičení sa odhodlá napísať Stanovy spoločenstva. Stanovy majú odrážať v komunitnej praxi navonok ich vnútornú skúsenosť. Pri zostavovaní jezuitských Stanov integruje postupné skúsenosti spoločníkov v misijnom teréne. Čo sa vlastne v tom teréne deje? Vynára sa dojem veľkej neistoty, skoro zmätku. Udalosti prekvapujú Ignácových spoločníkov nepripravených. Konzultujú s majstrom a na rímsky stôl sa hrnú listy. Ignác na všetky odpovedá, ale dáva len niekoľko všeobecných pokynov a každého odkazuje na vlastnú iniciatívu a inovatívnu tvorivosť: „Urob, ako si videl a ako ťa poučí pomazanie (Ducha Svätého),“ píše jednému predstavenému. „Prispôsob pravidlá situácii, nakoľko budeš môcť… Uprav šaty podľa látky, akú máš,… ale spôsob, ako postupovať, ten sa musíš naučiť sám.“ Žiada len, aby mu dali vedieť, čo a ako sa urobilo. Tak dochádza k tomu, že pri písaní Stanov popri hlavných princípoch zaznamenáva ako refrén, že každý sa musí rozhodnúť „podľa okolností času, miesta a osôb“. Verní tomuto duchu ho odovzdávajú okolitému svetu podľa vlastnej dispozície myslenia a cítenia. Tak sa pomaly utvára jadro učenia, ktoré sa neskôr bude nazývať ignaciánska spiritualita. Podľa doby a dominantných duchovných „ideológií“ však táto spiritualita bude meniť svoju tvár. Každá spiritualita sa totiž vyvíja, keďže celé ľudstvo je v stálom vývoji. Ak by si nejaká spiritualita trúfala hovoriť o sebe, že je definitívna, popierala by samu seba ako spiritualitu, to znamená ako dar Ducha Svätého Cirkvi. Duch je pohyb a Cirkev putuje. Nejde o to, aby s a prispôsobila svetu – to by znamenalo podpísať vlastný rozsudoksmrti, ale aby odpovedala na potreby a výzvy
času.