Slávenie sviatku svätého Ignáca z Loyoly, 31. júla, je príležitosťou k bližšiemu poznávaniu života tohto výnimočného muža, zakladateľa Spoločnosti Ježišovej. Ignác seba charakterizoval ako pútnik a svoj život vnímal ako cestu k Bohu a s Bohom.
Ignácova cesta za začala narodením v roku 1491 na zámku Loyola a jeho mladosť bola cesta hore: kariéra na kráľovskom dvore, no ťažkým zranením kolena, ktoré utrpel pri obrane pevnosti Pamplona v roku 1521, sa začala jeho priamočiaro naplánovaná cesta nahor stávať duchovnou cestou obrátenia a cestou “kariéry smerom nadol”. Viedla ho do všetkých hĺbok až k pokušeniu spáchať samovraždu, ale aj do všetkých výšin mystického spojenia s Bohom.
Každý človek je homo viator, t.j. človek na ceste. Je však typické pre Ignáca, že skusuje putovanie ako svoj duchovný život, a pod listy sa podpisuje ako “pútnik”. Verejne sa k tomu priznáva a je vhodné , že jeho duchovná autobiografia vyšla pod názvom “Rozhovory pútnika“. Tam rozpráva o svojich cestách, ktoré ho či už pešo, na koni alebo na lodiach viedli cez Európu do Anglicka a Jeruzalema. Pritom chce však poukázať iba na to jedno: “ako ho viedol Boh”.
Táto jeho vnútorná cesta vyvrcholila v knihe Duchovné cvičenia. Ignác ich prirovnáva ku “chôdzi a k behu”. Ako sprievodca poskytuje Ignác človekovi, ktorý sa modlí pomoc: prežiť duchovné skúsenosti. Spiritualita cesty sa vždy spája aj s duchovnou skúsenosťou. Na ceste modlitby v duchovných cvičeniach Ignác vedie človeka všetkými “duchovnými krajinami”: záhradou Eden, púšťou, tmavými roklinami, horou Tábor, Golgotou až po horu Nanebovstúpenia.
Človek, ktorý sa modlí, je pozvaný, stať sa Ježišovým spoločníkom na ceste, ktorý sám je Cesta, na ktorej Boh vychádza v ústrety človekovi. Ako na každej ceste, sú aj tu dôležité križovatky ciest, na ktorých je potrebné sa rozhodnúť. Ignaciánska spiritualita je spiritualitou rozhodovania sa, rozhodnosti, slobody. Predovšetkým pri cvičeniach a pokynoch k voľbe sa nachádzajú mnohé ignaciánske pomôcky pre rozhodovanie a pre cestu. “Rozlišovanie duchov” pomáha nájsť stopy a spoznávať, či smerujú k Bohu t.j. či vedú k väčšej viere, nádeji a láske, alebo naopak k väčšej nedôvere, k beznádeji a k egoizmu.
Ignaciánske “magis”, t.j. “viac”, musíme v jazyku spirituality cesty prekladať slovom “ďalej”: “Zdokonaľuj sa ďalej, miluj ďalej, kráčaj ďalej”. Prvý krok, ku ktorému toto “ďalej” vedie je krok dostať sa z čisto egoistickej zaujatosti sebou. K tomu píše Ignác v Duchovných cvičeniach: “Lebo nech si každý uvedomí, že natoľko pokročí vo všetkých duchovných veciach, nakoľko sa oslobodí od sebalásky, od vlastnej vôle a od vlastného záujmu.” /DC 189/. Krok, ktorý urobíme vychádzajúc zo seba, je krokom k iným ľuďom. Pre Ignáca sa stávalo vždy viac životným obsahom ísť k ľuďom, aby ich viedol k Bohu, ku Kristovi.
Na tejto duchovnej ceste sa vytvoril u Ignáca a jeho spoločníkov určitý “duchovný postup”, štýl, spôsob napredovania – noster modus procedendi (náš spôsob postupovania). Aj toto je charakteristické pre ignaciánsku spiritualitu cesty: mať cit pre štýl a metódu a premyslený spôsob postupovania.
Prirodzene tu nejde o “duchovný management”. Takéto spôsoby napredovania sú určované základným postojom, ktorý Ignác nazýva “úcta a úctivosť”. Vo svojom Duchovnom denníku zaznamenáva, že toto je cesta , ktorá ho vedie k Bohu a k stvoreniam.
Ignácovi ide vo všetkom o česť a oslávenie Boha. Úcta mu dovoľuje “Boha hľadať a nájsť vo všetkých veciach”. Toto Ignácovo heslo je takpovediac “kresťanský spôsob života”, hľadať a nachádzať Boha vo všetkých situáciách, v osamelosti, v povolaní, v modlitbe, v priateľstve, v práci, v liturgii, v blížnom, v smútku a v radosti.
Je to príznačná náhoda, že prvý kostol, ktorý dostali v Ríme Ignác a jeho spoločníci, bol kostol “Madonna della Strada”, zasvätený Márii Matke Cesty. Mária bola Ignácovi vždy sprievodkyňou na jeho duchovnej, životnej ceste.
Niekto, kto raz videl Ignáca pútnika na ceste, hovoril o ňom ako o “malom Španielovi, ktorý kríva a má také veselé oči”.
Spracované podľa: Willi Lambert SJ, Z lásky ku skutočnosti
Obraz svätého Ignáca v Manrese od Montserrat Gudiol
