Svetová sieť modlitby pápeža známa ako „Apoštolát modlitby“ šírením pravidelných mesačných úmyslov zjednocuje veriacich v účasti na apoštoláte celej Cirkvi obetovaním osobnej modlitby, práce, radostí i utrpení každého dňa v spojení s Kristovou eucharistickou obetou. Robí tak formou nasledujúcej modlitby obetovania dňa:

Nebeský Otče, obetujem ti celý svoj deň a svoje modlitby, práce, radosti aj utrpenia v spojení s tvojím Synom Ježišom Kristom, ktorý sa ti stále obetuje vo svätej omši za spásu sveta. Nech ma Duch Svätý vedie a nech mi dá silu svedčiť o tvojej láske. S Pannou Máriou, Matkou nášho Pána a Matkou Cirkvi, prosím za úmysly Svätého Otca a našich biskupov na tento mesiac:

Všeobecný úmysel: Modlime sa za farnosti, aby stredobodom ich života bolo sväté prijímanie a aby sa stávali spoločenstvami viery, bratstva a prijatia najnúdznejších.

Úmysel našich biskupov: Aby chorí vo svojom utrpení dokázali pocítiť Kristovu prítomnosť.

Úvaha k všeobecnému úmyslu

Cieľom misijného a evanjelizačného pôsobenia Cirkvi je vždy Boží ľud ako celok. Kódex kánonického práva zvýrazňuje, že farnosť sa neidentifikuje s budovou alebo súborom štruktúr, ale s konkrétnym spoločenstvom veriacich, ktorého vlastným pastierom je farár. V tejto súvislosti pápež František pripomenul, že „farnosť je prítomnosťou Cirkvi na konkrétnom území; miestom načúvania Božiemu slovu a rastu kresťanského života; miestom dialógu, ohlasovania a štedrej lásky; miestom adorácie a slávenia“, a potvrdil, že farnosť je „spoločenstvo spoločenstiev“.

Jednotlivé zložky, z ktorých sa skladá farnosť, majú tvoriť spoločenstvo (communio) a jednotu. V miere, v akej si každý uzná svoju komplementárnu úlohu a dáva ju do služby spoločenstvu, na jednej strane vidieť, ako sa plne uskutočňuje služba farára a ďalších spolupracujúcich kňazov ako pastierov, a na druhej strane zas vyniká osobitosť rôznych chariziem diakonov, zasvätených osôb a laikov, pretože sa každý usiluje o budovanie jedného tela (porov. 1 Kor 12, 12).

Farnosť je preto spoločenstvo zvolané Duchom Svätým na ohlasovanie Božieho slova a na znovuzrodenie nových členov v krstnom prameni. Farnosť, zhromaždená okolo svojho pastiera, slávi pamiatku Pánovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania, vydáva svedectvo viery v dobročinnej láske, pričom trvalo prežíva misijné poslanie, aby nikomu nechýbalo spasiteľné posolstvo, ktoré dáva život.

V tejto súvislosti sa pápež František vyjadril takto: „Farnosť nie je zastaraná štruktúra; má veľkú flexibilitu a môže na seba vziať rozličné podoby – v závislosti od schopností a misijnej kreativity svojho pastiera a miestneho spoločenstva. Aj keď to určite nie je jediná inštitúcia ohlasovania evanjelia, ak je schopná neustále sa reformovať a adaptovať, bude aj naďalej ,Cirkvou, ktorá žije uprostred domov svojich synov a dcérʻ. To predpokladá, že bude naozaj v kontakte s rodinami a so životom veriacich a že nezostane len nefunkčnou štruktúrou oddelenou od ľudí alebo skupinou vyvolených, ktorí sú zahľadení do seba. … Musíme si však uvedomiť, že výzva na obnovu a reformu farností ešte nepriniesla dostatočné ovocie, ktorým by malo byť to, aby farnosti boli bližšie ľuďom, aby sa stali prostredím živého spoločenstva i spolupráce a celkom sa sústredili na misiu.“

Farnosti nemôže byť cudzí „duchovný a cirkevný štýl pútnických miest“ – skutočných „misijných základní“ – charakterizovaný pohostinnosťou, životom modlitby a ticha, ktorý posilňuje ducha, ako aj vysluhovaním sviatosti zmierenia a pozornosťou voči chudobným. Púte, ktoré podnikajú farské spoločenstvá do rôznych svätýň a pútnických miest, sú cennými nástrojmi rozvíjania bratskej jednoty a spoločenstva, takže sa po návrate domov stáva ich každodenný život otvorenejším a pohostinnejším.

V tomto smere je zrejmé, že pútnické miesto či svätyňa má zahŕňať súbor charakteristických znakov a služieb, ktoré by analogicky mala mať aj farnosť, predstavujúca pre mnohých veriacich vytúžený cieľ ich vlastného vnútorného hľadania a miesto, kde sa stretávajú s tvárou milosrdného Krista a Cirkvou vľúdneho prijatia.

Vo svätyniach môžu veriaci znovuobjaviť „pomazanie od Svätého“ (1 Jn 2, 20), to znamená ich vlastné krstné zasvätenie. Na týchto miestach sa učia horlivo sláviť v liturgii tajomstvo Božej prítomnosti uprostred svojho ľudu, spoznávajú krásu evanjelizačného poslania každého pokrsteného a objavujú volanie preukazovať dobročinnú lásku na miestach, kde žijú.

Ako „pútnická svätyňa“ otvorená pre všetkých, tak nám aj farnosť, ktorá sa má dostať ku každému bez výnimky, pripomína, že chudobní a vylúčení musia mať vždy privilegované miesto v srdci Cirkvi. Ako povedal Benedikt XVI.: „Chudobní sú privilegovanými príjemcami evanjelia“. Pápež František zasa napísal, že „nová evanjelizácia je pozvaním spoznať spásonosnú silu pôsobiacu v ich životoch a umiestniť ich do centra putovania Cirkvi. Sme povolaní, aby sme v nich objavili Krista; aby sme im prepožičali svoj hlas na pomoc v ich problémoch, ale sme povolaní aj na to, aby sme boli ich priateľmi; aby sme ich počúvali, chápali a prijímali tajomnú múdrosť, ktorú nám Boh chce dať ich prostredníctvom“.

Veľmi často je farské spoločenstvo prvým miestom ľudského a osobného stretnutia chudobných s tvárou Cirkvi. Zvlášť kňazi, diakoni a zasvätené osoby by mali súcitne pristupovať k „zranenému telu“ bratov, navštevovať ich v chorobe, podporovať ľudí a rodiny bez práce a otvárať dvere tým, ktorí sú v núdzi. Farské spoločenstvo upierajúc pohľad na tých posledných evanjelizuje a dáva sa evanjelizovať chudobnými, čím znovu nachádza spoločenskú angažovanosť pri ohlasovaní evanjelia vo všetkých svojich rozmanitých prostrediach, pričom nezabúda na „najvyššie pravidlo“ lásky, podľa ktorého budeme súdení.

(Z inštrukcie Kongregácie pre klerikov: Pastoračné obrátenie farského spoločenstva v službe evanjelizačného poslania Cirkvi, 27-33.)

 

 

Zrod Apoštolátu modlitby v roku 1844 vo Francúzsku a následné rozšírenie tejto iniciatívy po celom svete sa spája s rehoľou jezuitov. Jej spiritualita má základ v úcte k Ježišovmu Srdcu, v prijatí jeho výzvy aktívne sa zapojiť do záchrany sveta Božím milosrdenstvom. Praktizovanie tejto spirituality spočíva v obetovaní bežných každodenných aktivít, modlitieb, radostí a utrpení na úmysly Svätého Otca.

Svetová sieť modlitby pápeža dnes funguje v 98 krajinách a je spojený aj s Eucharistickým hnutím mládeže. Na šírenie úmyslov Svätého Otca a pomoc ľuďom prehĺbiť sa v duchovnom živote tradične využíva časopis Posol Božského Srdca Ježišovho. V posledných rokoch sa rozvinuli aj ďalšie mediálne formy modlitby. Patria sem krátke videá s úmyslom Svätého Otca, publikované raz mesačne na sociálnych sieťach (www.ilvideodelpapa.org) a tiež ponuky digitálnej platformy s dennými meditatívnymi podnetmi (www.clicktopray.org) vo viacerých svetových jazykoch.

Foto: vaticannews.va