Pred 500 rokmi sa sv. Ignác z Loyoly vydal na púť do Jeruzalema. Táto jeho cesta bola motivovaná túžbou nasledovať Krista a podobať sa svätým pútnikom. Sv. Ignác sa dostal do Jeruzalema 4. septembra 1523. Mal pevné predsavzatie ostať tam a navštevovať sväté miesta, no nakoniec vo Svätej zemi strávil niečo vyše mesiaca a samotnom Jeruzalem len devätnásť dní.
O púti sv. Ignáca vo Svätej zemi máme niekoľko dôležitých informácií od neho samého, pretože o tom rozpráva vo svojich spomienkach, vydaných neskôr vo forme autobiografie. Okrem toho nám svoje pútnické denníky zanechali iní dvaja cestovatelia, ktorí boli v skupine so sv. Ignácom: Peter Füssli, majiteľ zlievarne zvonov v Zürichu, a Filip Hagen zo Štrasburgu.
Ignác spolu s ďalšími pútnikmi priplávali 25. augusta do prístavu v Jaffe. Do Jeruzalema následne dorazili 4. septembra. Ignác si takto spomína na prvý kontakt s Jeruzalemom: „Krátko predtým, ako sme prišli na miesto, odkiaľ bolo vidieť mesto, zostúpili sme z oslíc, lebo sme videli mníchov s krížom, ktorí nás očakávali. Keď som uvidel mesto, pocítil som veľkú útechu; podľa slov druhých všetci prežívali tú istú radosť, ktorá sa nezdala byť prirodzená. Pri návštevách svätých miest vždy som cítil tú istú vnútornú nábožnosť.“
Sv. Ignác prišiel do veľmi nestabilného prostredia, ktoré bolo silne poznačené tureckou nadvládou, ale počas jeho pobytu Turci dovolili pútnikom navštíviť určité časti Svätej zeme. Návšteva svätých miest sa mohla konať len spoločne v skupinách, ktoré sprevádzali tureckí vojaci. Väčšinu času strávili pútnici v Jeruzaleme a Betleheme, mali tiež možnosť zostúpiť do Jericha a k rieke Jordán. Na ich veľký žiaľ, Galilea zostala mimo dosahu, pretože na severe krajiny zúril mor. Voľný pohyb po Jeruzaleme nebol možný bez sprievodcu a viacero dní strávili pútnici zatvorení vo františkánskom konvente. V tom čase Ignác prosil o dovolenie ostať vo Svätej zemi a v autobiografii o tejto prosbe hovorí: „Mal som pevné predsavzatie ostať v Jeruzaleme a vždy navštevovať tie sväté miesta… preto som si priniesol so sebou odporúčajúce listiny pre guardiána. Odovzdal som mu ich a povedal som mu, že mojím úmyslom je zostať tu z nábožnosti. Guardián mi povedal, že nevidí, ako by sa mohla splniť moja žiadosť, pretože dom bol v takej núdzi, že sa nemohli vyživiť ani sami mnísi. Preto sa rozhodol poslať niektorých spolu s pútnikmi domov. Povedal som mu, že ja od ich domu nič iné nežiadam, len aby ma vyspovedali, keď prídem zavše na spoveď. Na to mi guardián odpovedal, že v takom prípade by sa to mohlo uskutočniť. Ale aby som ešte počkal, keď príde provinciál, ktorý bol vtedy v Betleheme“.
Provinciál františkánov napokon nedal Ignácovi súhlas ostať na svätých miestach, pretože to bolo veľmi nebezpečné, a tak sa musel spolu s ďalšími pútnikmi vrátiť do Európy. Pred cestou zo Svätej zeme sa Ignáca zmocnila silná túžba ísť ešte raz na Olivovú horu, aby videl kameň z ktorého vystúpil Pán Ježiš na nebesia: „Na Olivovej hore je kameň, z ktorého náš Pán vystúpil na nebesia, a ešte teraz vidieť na ňom odtlačené šľapaje; kvôli nim som sa tam chcel vrátiť, aby som ich ešte raz mohol uvidieť. A tak bez toho, aby som niečo povedal alebo si vzal nejakého sprievodcu (lebo tí, čo tam idú bez tureckého sprievodcu, vydávajú sa veľkému nebezpečenstvu), nepozorovane som sa oddelil od ostatných a sám som sa vybral na Olivovú horu. Stráže mi však nechceli dovoliť vstúpiť. Daroval som im nožík, ktorý som mal pri sebe. Keď som sa tam s veľkou útechou pomodlil, zmocnila sa ma túžba zájsť do Betfage. Keď som sa tam zdržoval, prišlo mi na um, že na Olivovej hore som sa dobre neprizrel, na ktorej strane bola pravá a na ktorej ľavá stopa nohy. Ešte raz som sa tam vrátil, a myslím, že som dal strážnikom nožničky, aby mi dovolili vstúpiť“. Toto bol posledný Ignácov zážitok. Po ňom sa musel s ostatnými pútnikmi vrátiť do Európy. Pútnici odcestovali z Jeruzalema večer 23. septembra 1523. Do Jaffy sa dostali 1. októbra a o dva dni neskôr, 3. októbra odplávali z prístavu.
Túžba vrátiť sa do Svätej zeme a pôsobiť tam sprevádzala sv. Ignáca aj neskôr počas štúdii teológie. Pre túto túžbu zapálil aj svojich spoločníkov, s ktorými vyčkával celý jeden rok na možnosť nalodiť a odcestovať smerom do Jeruzalema. Už bol vtedy vysvätený na kňaza a svoju prvý svätú omšu odkladal, lebo ju chcel sláviť v Betleheme. Božia vôľa však bola iná. Nijaká loď do Svätej zeme v ten rok nevyplávala a podľa ich rozhodnutia toto bol znak vložiť sa do služieb Rímskeho biskupa. Ignác nakoniec slúžil svoju prvú liturgiu v Bazilike Panny Márie snežnej v Ríme na oltári nad jasličkami, v ktorých predsa len videl sprítomnenú Svätú zem.
Zoznámiť sa s touto málo známou udalosťou zo života svätého Ignáca z Loyoly môžete tiež prostredníctvom fotoreportáže P. Josefa Maria Briffu, maltského jezuitu a riaditeľa Biblického inštitútu v Jeruzaleme, ktorú nájdete na tomto linku.
Jezuiti pôsobia v Jeruzaleme od roku 1927 na pobočke Pápežského biblického inštitútu, ktoré slúži ako kolégium pre študentov z Ríma a tiež ako domov pre komunitu jezuitov z Blízkeho východu a z iných častí sveta. Nachádza sa tu knižnica aj múzeum.
Info: Peter Buša, Jaroslav Mudroň
Foto: Peter Buša SJ, Josef Mario Briffa SJ
