Od septembra 2019 pôsobí náš spolubrat o. Ján Burda SJ na Ukrajine ako kňaz spoločenstva Archa vo Ľvove. Jeho dennodenným poslaním je slúžiť a pomáhať tým, ktorí sú odkázaní na neustálu pomoc iných. Zaslal nám opäť list, v ktorom opisuje svoju prácu v tomto diele.

Drahí slovenskí priatelia!

Meškám! Meškám už celý mesiac! Ešte šťastie, že ste o mojom zámere ozvať sa vám na začiatku roka nevedeli. Tak mám aspoň akú-takú útechu v tomto mojom zlyhaní. Naposledy som sa vám ozval na konci októbra, po našom Dni modlitieb a vďačnosti našim dobrodincom, t. j. mnohým z vás. Odvtedy prešli už tri mesiace… Hmm…
Čo teda máme nové? A aký bol ten uplynulý čas?

November sa nám začal „veľkou“ karanténou. Po formačnom dni 30. októbra u dvoch našich hostí vyšli pozitívne PCR testy. Ani oni, ani nik iný ale nemal nijaké symptómy a tak sme sa po 9 dňoch „on-line archovania“ vrátili na stacionáre. Bol pondelok, 9. november. Deň môjho prvého pohrebu v Ukrajine. Počas opakovaného epileptického záchvatu, nečakane, ešte pred svojou štyridsiatkou, zomrel náš Romčik, druh z Usmišky. Sympaťák, ktorý síce nerozprával perami, ale prehováral k srdcu svojim stálym úsmevom, radostnými očami. Bola to veľmi pekná rozlúčka. V chráme nás bolo päť kňazov, až sa ľudia divili, že aké nevídané, akoby zomrel niekto veľmi významný. Ale veď aj zomrel! Pre Boha je aj taký človek, ktorého iní podceňujú, ktorý nemôže hovoriť a sám sa o seba postarať, dôležitý, veľký. Ach, tie naše ľudské miery! Ako týždeň začal, tak sa aj zakončil. V piatok som na inom cintoríne slúžil panychídu za druhom Mrijnikiv Ľubov Bryľo. Zomrela prirodzene vo veku 58 rokov. Už od augusta bolo badať, ako jej ubúda síl, nechodila na stacionár. A nasledujúci pondelok som s druhom Znesinňa Aňou vyprevádzal na poslednú cestu do Žovkvy jej dedka. Mal takmer 90 rokov a do poslednej chvíle doprevádzal svoju vnučku na stacionár, milý, múdry, pokorný a zároveň žoviálny pán Pavlo. Tri pohreby za týždeň, našťastie žiaden covidový…

V tom čase sa však covidom nakazila naša riaditeľka. A na konci mesiaca, od nášho predstaveného, aj ja a ostatní bratia v našom dome. Slabosť, teploty, bolesti hlavy. Otec Michajlo a ja sme nestratili čuch, otec Olexi, brat Džordžo a kandidát Oleh, ktorý bol práve u nás, áno. Do práce som sa preto vrátil až v polovici decembra, čo nebolo najhoršie, lebo Sviatky sa tu slávia podľa Juliánskeho kalendára. Narodenie Pána je 7. a Bohozjavenie 19. januára. Stihli sme niekoľko jarmokov, aby bolo na „výpomoc“ sv. Mikulášovi s darčekmi (19.12.), s dvoma kolegyňami sme oslávili naše narodeniny (spolu sympatických 115 rokov, dostal som nové zelené tričko:), na plánované duchovné obnovy na stacionároch však už priestor nebol. Zato sme ich konečne zabezpečili vlastným internetom (kúpili 3 routre), a tak sme boli všetci „pracovno-prítomní“ na zádušnej liturgii za Romana a Ľubov 24.12. Liturgiu som slávil na stacionári Usmiška. Po nej sme pokračovali on-line spomínaním, ďakovaním a foto-prezentáciami oboch našich presídlencov do neba. Koncoročná ďakovná Eucharistia za tento neľahký a neobyčajný rok bola z kaplnky pri stacionári Znesinňa. A na Sviatky sme sa rozišli domov; začal celoštátny lockdown. Skončil sa práve dnes, ale my, všetky stacionáre ☺, fungujeme už od minulej stredy. Aj v tom badať Božiu ruku: je už len pár asistentov, ktorí ešte nemali covid. Ale vždy to bolo tak, že nešlo o šírenie na pracovisku, v našej Arche. A navyše, najviac chorých sme mali teraz, počas „zimných prázdnin“. Takže sme nič nemuseli neplánovane zatvárať. Boh je k nám stále dobrý. A aktívny. Síce tak nebadane, potichúčky, ale milo, s láskou.

Čaká nás zvyšok zimy a mňa aj zameškané duchovné obnovy. Dúfam, že do konca februára stihnem nielen tie, ale omnoho viac. Vďaka internetu a počítačom na každom stacionári sa budeme tento rok ako Spoločenstvo vídať častejšie. A hádam sa do leta situácia s covidom natoľko upokojí, že sa stretneme všetci na jednej spoločnej Eucharistii. Dovtedy budem fyzicky „krúžiť“ zo stacionára na stacionár, aby sa sv. prijímanie čím častejšie dostalo ku všetkým. Lebo, ako vraví asistentka Olesia z Nazaretu, „sv. liturgia na stacionári je teraz to najbezpečnejšie miesto s Bohom“. Jemu vďaka za to, že tu môžem slúžiť týmto vzácnym ľuďom. Na záver vás, milí priatelia, prosím: buďte opatrní, pozorní a vďační za všetko, čo máte.
Božia milosť nech na vás vždy spočíva!

Zo spoločenstva Archa Ľvov (Лярш-Ковчег Львів)
o. Ján Burda, SJ
Ľvov, 25. január 2021
A

PS: Ďalšie foto a novinky od nás hľadajte na Facebooku: Larche.Ukraine.Lviv

PPS: Ak nás chcete podporiť aj finančne, môžete tak urobiť s poznámkou: Dar na misie Lvov D

Dar na misie Lvov D
IBAN: SK15 7500 0000 0040 1648 7894
BIC: CEKOSKBX

Ďakujeme!