Sláva Isusu Christu!
Drahí slovenskí priatelia, nečakane som si včera uvedomil, že sa už končí mesiac marec, začala jar, prešli sme na letný čas. To všetko sú signály, že sa vám mám opäť ozvať, napísať jarný List z Archy. Vnímanie času je u nás v Ľvove podstatne iné – nám všetkým sa zdá, že dnes je stále 24. február, že sa síce striedajú noc a deň, súmrak a svitanie, práca a obavy, ale to všetko je jeden dlhý, nepretržitý deň. Neviem, možno psychológovia majú odborný názov pre takýto jav, ale my naozaj nežijeme v „plynutí času“. Všetko v nás a okolo nás sa deje, prežíva ako nekonečné „teraz“. Začalo sa to ráno a stále trvá, stále je to „teraz“, kedy nás prepadli ozbrojení vojaci, lietadlá, rakety a tanky a začala sa veľká vojna.
V mimoriadnom liste z prvého marca som vás informoval o tom, ako to u nás vyzerá a že som na vás hrdý za to, ako ste sa na Slovensku postavili k vzniknutej situácii. V Arche odvtedy nastali len malé zmeny: jedna naša asistentka odišla do Poľska. Cíti sa tam bezpečnejšie, už pracuje v škôlke, ale keď to situácia dovolí, chcela by sa vrátiť. Lebo hoci ona je v bezpečí, jej najbližší, priatelia a aj my sme tu. Ani odísť, ani ostať nie je ľahké rozhodnutie. Okrem nej nedávno odišla do Nemecka aj prvá rodina s našim Druhom zo stacionáru Nazaret. Všetci ostatní sme zostali tu. Raz sme už rozmýšľali, že obnovíme činnosť stacionárov, keď v to nedeľné ráno (9.3.) rakety dopadli na voj. výcvikové stredisko Javoriv západne od Ľvova. Vojna sa doslovne priblížila k nám, bolo počuť výbuchy. A chuť vrátiť sa na stacionáre namiesto on-line stretávania a telefonovania opäť ochladla. A tak sa asistenti počas voľnejších chvíľ dňa ďalej angažovali v dobrovoľníctve. Okrem zoom-ovania v rámci našej Archy máme každý večer aj zoom medzinárodný. Modlíme sa, spievame a zdieľame so spoločenstvami Archy a Viera a svetlo z celého sveta. Je to pre nás silné svedectvo podpory a jednoty. Pár účastníkov je dokonca z Ruska, priatelia z Kyjiva sa pripájajú z úkrytov. Všetci sa modlíme za mier, od Nového Zélandu po Kanadu. V našom dome sa stabilizovala skupina prichýlených utečencov (dvaja majú osobitné potreby). Na jeden deň do Ľvova z bezpečia karpatskej dedinky prišla vedúca našej nádejnej pirohárne: ukázala dvom asistentkám, ako čo zapínať, vypínať, umývať a pod. Odvtedy sa nám podarilo (v rámci prac. času ale s tým, že našou prioritou sú vždy Druzji) vyrobiť prvých 10 kg pirohov. Malý krok vpred, keď už máme všetko na výrobu pripravené. Naše „amatérske“ pirohy som zaviezol do divadla, v ktorom na 35-ich lôžkach prenocovali už vyše 400 utečencov. V rámci možností plánujeme pokračovať v ich výrobe na pomoc núdznym. Od apríla pravidelne, 20 kg týždenne. Takisto náš mikrobus pár-krát opustil mesto, aby do Poľska dopravil utečencov, ktorým sme mohli takto pomôcť. A Poliaci nám zasa darovali 50 spacákov pre armádu. Teraz chystajú celú dodávku pre rodiny našich Druhov. V pondelok sme im poslali zoznam toho, čo sa nám zíde. Na prvom mieste sa ocitli trvanlivé potraviny, potom boli vybrané druhy liekov, čistiace a dezinfekčné prostriedky, nabíjačky.
Okrem straty vedomia o čase mám pocit, že všetci ľvivčania sa zmenili na profesionálnych dobrovoľníkov a všetci naši známi v zahraničí na dobrovoľníkov voľnočasových :-). Je až neuveriteľné, aká vlna solidarity a jednoty západne od Kijiva sa spustila po tej vlne zloby a teroru, ktorý sa rozpútal na východ od neho. Myslím si, že z kresťanského koreňa Európy práve teraz vyrastá nový výhonok, kvitne nový kvet. Som presvedčený, že práve výchova v duchu Evanjelia pripravila ľudí v Poľsku, na Slovensku, v Moldavsku a ďalších krajinách k takej otvorenej náruči voči tým miliónom, ktorí utekajú pred nebezpečenstvom vojny. Nežijeme však len on-line. K niektorým Druhom prichádzajú asistenti, aby im pomohli pripojiť sa na zoom a boli tak na našich spoločných stretnutiach či pravidelnej modlitbe krížovej cesty. A naša riaditeľka s vedúcou stacionáru Znesiňa boli tam, na stacionári, osláviť okrúhlu 60-tku našej Hanusji (foto 9). Ostatní sme boli on-line a bolo veselo. Na otázku, koľko má rokov, odpovedala: „33“. „A mama?“ opýtal sa ktosi. „28“ odpovedala Hanusja :-)) Mama, vždy čulá pani Paraskeva, má neuveriteľných 87!
Minulý týždeň sme oslovili rodičov, či napriek (vtedy stále zriedkavejším) sirénam by boli ochotní púšťať Druhov na tie dva z našich stacionárov, ktoré môžu zároveň slúžiť ako úkryty. Odpovedať mali do nedele večera. A v sobotu podvečer nám priamo v Ľvove „pristálo“ päť rakiet s plochou dráhou letu. Našťastie nik nezahynul, zranených bolo „len“ niekoľko ľudí a nikomu z našich sa nič nestalo. Zasiahnutý sklad paliva bol v časti mesta, kde je náš stacionár Znesinňa aj dom s utečencami Vitanija. Pri výbuchoch sa im všetko chvelo. Druhý útok bol na tankové opravovne. Neďaleko odtiaľ bývajú dvaja naši Druzji aj bratranec nášho predstaveného. Aj im sa triasli bytovky, ale vydržali aj okná, tak sme si všetci s úľavou vydýchli. A polovica rodičov je za to, aby sa Druzji vrátili na stacionáre. Dúfam, že už od pondelka Bdžilky a Mryjnyky ožijú vravou, spevom a modlitbou.
Náš život ale naďalej ovplyvňujú (presnejšie prerušujú) sirény, občasné výpadky internetového pripojenia, vyššie ceny potravín, menší výber v obchodoch (väčšina je znovu otvorená), skôr ruština ako ukrajinčina na uliciach, nočný zákaz vychádzania a veľa áut s kyjivskými a charkivskími číslami, ale inak je všetko „v norme“. Zvykáme si. A áno, deti sa tu od 14.3. opäť učia – cez internet. Nemôžu byť v školách, lebo tam sú prichýlení utečenci z východných častí Ukrajiny. Veľmi som sa potešil, keď som počul, že on-line vyučovanie od pondelka (28.3.) obnovili aj v Kyjive. Sú to možno malé, ale pre nás silné znaky toho, že sa nenaplní mocibažný plán zlovládcu z Kremľa a že Ukrajina, hoci je oveľa menšia a na pohľad slabšia, odolá agresii, zachová si svoju slobodu a bude sa rozvíjať tak, ako sa sama rozhodne.
Tešíme sa na ten čas, kedy budeme môcť slobodne do celého sveta hlásať „Vojna sa skončila! Život premohol smrť! Christós voskrése!“ a s veľkým odhodlaním a nádejou sa púšťať do obnovy zničených miest a dedín Ukrajiny. Prosíme o modlitby, aby ten čas čím prv nastal a ak sa vám bude dať, aj o pomoc ekonomickú alebo materiálnu. Napriek vojne stále máme svoje plány a sny – a nádej, že raz príde čas ich realizovať. Piroháreň sa už rozbieha (foto 15), prvé náčrty našej vlastnej budovy – centrály sa rodia tiež (foto 10).
Zo spoločenstva Archa Ľvov (Лярш-Ковчег Львів)
jer. Ján Burda, SJ
Ľvov, 30. marec 2022
PS: ďalšie info o nás nájdete na www.larche-kovcheh.org.ua, na Facebooku: Larche.Ukraine.Lviv alebo na Instagrame: larchekovcheh
PPS: ak chcete dielo Archy podporiť finančne, môžete tak urobiť s poznámkou:
Dar na misie Lvov;
IBAN: SK15 7500 0000 0040 1648 7894
BIC: CEKOSKBX
Ďakujeme!
