Od septembra 2019 pôsobí náš spolubrat o. Ján Burda SJ na Ukrajine ako kňaz spoločenstva Archa v Ľvove. Jeho dennodenným poslaním je slúžiť a pomáhať tým, ktorí sú odkázaní na neustálu pomoc iných. Zaslal nám opäť list, v ktorom opisuje svoju prácu v tomto diele.

Христос воскресе! – Kristus vstal z mŕtvych!

Áno, naši drahí slovenskí priatelia, Kristus vstal z mŕtvych a on je naša sila. Pozajtra je na Ukrajine posledný deň v tomto roku, kedy sa zdravíme týmto pozdravom plným radosti a nádeje. Vo štvrtok oslávime Pánovo Nanebovstúpenie a na radostné Christós voskrése budeme čakať do nasledujúcej Paschy. V stredu je aj Medzinárodný deň detí. Symbolicky ho chcem využiť na to, aby som vás poprosil o podporu „mojich detí“, našich Druhov a asistentov v Arche.

Keď koncom februára začala „veľká vojna“, mnohí ste sa na mňa obrátili s ponukou o pomoc. Vtedy sme však nevedeli, čo bude to potrebné. Už vtedy bolo zjavné, že vaša pomoc sa zíde aj na Slovensku, v službe Ukrajincom, utekajúcim pred vojnou. Za tri smutné mesiace sa situácia ako-tak stabilizovala. Po dvoch týždňoch úplnej fyzickej uzávery stacionárov (fungovali sme len cez telefón a internet) sme najprv pomaly začali „vychádzať“ na osobné stretnutia a od apríla sme začali obnovovať aj činnosť stacionárov. Po dvoch pandemických rokoch sme v Arche na Veľký štvrtok mali tradičné Umývanie nôh. Aby sme pri obúvaní sa v prípade sirény nestrácali čas, umývali sme si navzájom ruky. A Pascha, Kristovo Vzkriesenie sme slávili za pekného počasia a s nádejou, že bude lepšie. Mesiac máj už bol „štandardný v podmienkach vojnového stavu“. Znamená to, že fungujú priestory Bdžilok (ktoré sme spojili s Mryjnykami), Usmišky (ktorá sa strieda so Znesinňom) a Nazaretu. Usmišku a Ofis máme v čiastočnom podzemí paneláku, čo je samo o sebe úkrytom. Bdžilky a Nazaret majú blízko úkryty pod chrámami, kam sa na zvuk sirény všetci promptne presúvame. Na stacionár Znesinňa sa zatiaľ nemôžeme vrátiť, jeho priestory miestny farár hneď v prvých dňoch otvoril pre obvodné veliteľstvo domobrany. Vedľajšiu malá telocvičňa sa zmenila na sklad a nám v tom strese o tom zabudli povedať. Nájsť náhradný a vyhovujúci priestor nie je jednoduché. Takže skromnejšie, bez jednej asistentky, ktorá je stále v Poľsku a jedného Druha, ktorý s rodičmi prebýva vo Švajčiarsku, si tu žijeme svoj každodenný život.

Stacionáre fungujú denne, s výnimkou dní, kedy sú raketové útoky priamo na objekty v Ľvove. A asistenti s Druzjami pracujú kratšie, ak sú medzi polnocou a šiestou ráno poplachy dlhšie ako 2 hodiny. Nikam nechodíme, spolu ako jedno Spoločenstvo sa nestretávame (len on-line), nič nepredávame, dokonca zatiaľ nemávame ani sv. liturgie. Nikdy totiž neviete, kedy zahučia sirény a ako dlho bude poplach trvať. V našom dome sa stále striedajú utečenci, k prvému júnu budeme mať už 754 prenocovaní. A každý štvrtok vozím naše pirohy núdznym. Minulý piatok sme mali v našom jezuitskom dome celodenné stretnutie asistentov. Naša kaplnka-úkryt bola bezpečným miestom a zvlášť tí, čo bývajú v panelákoch, sa v takom priestore cítili výborne. Niekto by možno povedal, že naše fungovanie je dôkazom toho, že „človek si zvykne aj na smrť“ ale žiaľ, nie je to tak. Človek nie je stvorený pre trvalý stres a strach ale pre to, aby miloval, bol ľúbený a tešil sa z toho, že nie je sám. Snažíme sa žiť práve toto, Evanjelium, tu a teraz. Veriť v Kristovu Paschu napriek správam z frontu a bolestným pohrebom mladých chlapcov aj tu v Ľvove. Veríme a modlíme sa, aby ste aj vy aj my mohli byť šťastní a aby v tejto krajine (a všade, v každom ľudskom srdci) čím skôr zavládol pravý a hlboký mier. Modlitba a vedomie spoločenstva bolo to, čo nás najviac držalo od prvých dní tejto hroznej skúsenosti.

Dnešný list však nechcem venovať iba vojne. Chcem sa v ňom aj poďakovať za vaše modlitby a podporu. Za to, že ste a môžeme byť priatelia. Za vašu obetavosť a dobré srdcia. Cítime, že Ukrajine pomáha „celý svet“. Aj nás kontaktujú rôzne zahraničné organizácie s tým, že chcú pomôcť utečencom. Na to však my nemáme ďalšie kapacity. Napriek tomu chceme myslieť na dobré, chceme sa tešiť na budúcnosť. Pred vami aj nami je leto, čas prázdnin a dovoleniek. Aj my v Arche sme každoročne v júli opúšťali Ľviv a mali svoj letný tábor v prírode. Financovalo ho naše mesto. Tento rok však všetky granty a podpory podobných projektov boli zrušené a mesto nám nepreplatí ani autobusy na cestu, ani samotný pobyt. V Arche nás nie je málo. Pri našich možnostiach si takéto výdaje nemôžeme dovoliť. Osobne však tábor považujem za veľmi potrebnú vec. Zmeniť (mestské) prostredie, byť chvíľu v prírode, aspoň na krátky čas opustiť svoje denné chodníčky (do práce-Archy, do blízkych obchodov a do najbližšieho úkrytu) pomôže všetkým nám „vypnúť“, pozdvihnúť náladu, nabrať trochu pozitívnej energie. Druzji sa na tábor veľmi pýtajú, dostávajú však zvyčajnú odpoveď: uvidíme, najprv sa musí skončiť vojna. Ak by však aj dovtedy neskončila, niektorí asistenti a rodičia Druhov sú otvorení myšlienke tábora aj za súčasnej situácie. Verím, že časom sa k nim pridajú aj tí, ktorí ešte váhajú alebo sa boja. Tento list teda končím prosbou o pomoc. Rád by som na konci júna všetkým v Arche oznámil, že aj tento ťažký a vojnový rok tábor bude. Bude, lebo na Slovensku sú dobrí ľudia, ktorí nám ho darovali. Potrebných je 50 € na osobu. Verím, že sa nájde 70 statočných a štedrých ľudí, ktorí sa budú tešiť z našej radosti.

Kiež nás všetkých ochraňuje Pán!

Zo spoločenstva Archa Ľvov (Лярш-Ковчег Львів)
jer. Ján Burda, SJ
30. mája 2022

PS: ďalšie info o nás nájdete na www.larche-kovcheh.org.ua, na Facebooku: Larche.Ukraine.Lviv alebo na Instagrame: larchekovcheh

PPS: ak chcete dielo Archy podporiť finančne, môžete tak urobiť s poznámkou:

Dar na misie Lvov;
IBAN: SK15 7500 0000 0040 1648 7894
BIC: CEKOSKBX

Ďakujeme!