V katolíckych médiách sa už druhý rok pravidelne opakuje slovo synoda. Vďaka udalosti synody a výzve biskupov sa u nás začali vlani utvárať vo farnostiach skupiny, aby sa v nich diskutovali o aktuálnych otázkach života a riadenia v Cirkvi. Hlasy malých skupiniek vo farnostiach boli potom vyhodnotené na úrovni diecéz a diecézne stanoviská zaslala Biskupská konferencia ako slovenský vklad na národnej úrovni pre Kontinentálnu synodu. Európska synoda sa konala v Prahe. Podobný proces sa odohral aj na ostatných kontinentoch a dnes už Cirkev disponuje podrobným nazeraním na zadané témy, aby mohla otvoriť v októbri tohto roku v Ríme záverečnú fázu synody a vyhodnotiť dodané podklady. V Cirkvi sa očakáva veľa zmien, ktoré sa dostanú do jej ďalšieho programu po záverečných vyhodnoteniach v októbri 2024.

Synoda ako cirkevné grémium
Aby sme pochopili vec synodality, musíme najprv objasniť, čo je synoda. Ide o stretnutie alebo zhromaždenie cirkevných predstaviteľov, ktorá má novozákonné korene v 15. kapitole Skutkoch apoštolov. Východné, pravoslávne cirkvi po stáročia využívali synody na zhromažďovanie biskupov a laikov, aby dosiahli súlad v dôležitých otázkach. Katolícka cirkev na to podobne využívala ekumenické koncily. Biskupom, ktorí sa zúčastnili Druhého vatikánskeho koncilu (1962- 65) sa páčila aj starobylá synodálna prax a skúsenosť Cirkvi. Pápež Pavol VI. vydal dokument o vytvorení biskupskej synody s oveľa obmedzenejším rozsahom. Vzorom pre pápeža Pavla VI. bol stály orgán biskupov, ktorí boli volení svojimi národnými alebo regionálnymi biskupskými konferenciami. Zvyčajne sa stretávali každé štyri roky, aby prediskutovali dôležité cirkevné otázky, pričom pápež občas zvolal aj „mimoriadne synodálne“ stretnutia, aby konzultovali záležitosti, vyžadujúce ich náležitú pozornosť. Na rozdiel od východnej a orientálnej synody Katolícka biskupská synoda nemá právomoc prijímať záväzné rozhodnutia. Je obmedzená a konkretizovala sa na poradný orgán pre pápeža. Keď pápež František nastúpil do úradu, uznal, že synoda biskupov v porovnaní so širokou víziou kolegiality, v ktorú verili konciloví biskupi, má ešte veľa nedostatkov. Vyzval ich, aby vo svojich diecézach načúvali novým trendom, a pozval aj laikov, aby sa zúčastnili na biskupských stretnutiach v Ríme.

Čo je synodalita?
„Synodalita“ sa vzťahuje na spôsob, akým tieto synody prijímajú rozhodnutia. Je to model, ktorý zahŕňa počúvanie širokého spektra ľudí a následné spoločné diskusie o problémoch s cieľom vypočuť si, kam Duch Svätý volá Cirkev. Prakticky to podľa pápeža Františka znamená nevstupovať do diskusie s myšlienkou, že v nej budú „víťazi“ tí, ktorí si presadia svoje a budú aj „porazení“. Teoreticky žiadna téma nie je zakázaná a opačný, či doplňujúci názor je vítaný. V konečnom dôsledku je cieľom dosiahnuť konsenzus, čo nie vždy znamená, že pápež si osvojí myšlienku, ktorú väčšina ľudí podporuje. Napríklad počas synody o Amazónii väčšina biskupov hlasovala za to, aby mohli byť ženatí muži vysvätení za kňazov, aby sa zmiernil nedostatok kňazov v regióne. Pápež František sa rozhodol nepokračovať v schvaľovaní tohto návrhu. Ďalej poznamenal, že väčšinové rozhodnutie neodhalilo skutočný konsenzus, dosiahnutý prostredníctvom rozlišovania na modlitbách. Všimol si, že tam bola dobre podložená diskusia, ale žiadne rozlišovanie, čo je niečo iné ako dosiahnutie dobrého a oprávneného konsenzu či relatívnej väčšiny. V závere objasnil, že „musíme pochopiť, že synoda je viac ako parlament a nemožno uniknúť jej dynamike.“ Synodálne rozhodovanie je pre pápeža Františka najvyššou prioritou. Pri príležitosti 50. výročia zriadenia synody biskupov zdôraznil, že: „je to práve táto cesta synodality, ktorú Boh očakáva od Cirkvi tretieho tisícročia.

Synodálny model
Pápež František by rád videl synodálny typ rozhodovania nielen medzi biskupmi stretávajúcimi sa v Ríme, ale na každej úrovni života Cirkvi. Váhou svojej osobnosti podnietil úsilie o nahradenie magisteriálneho modelu Cirkvi za synodálny model jej života. Nemálo kritikov verí, že úloha pápeža je stále úradom konečného rozhodovateľa a obmedzuje schopnosť synody robiť rozhodnutia, najmä ak sú rozhodnutia pápeža v rozpore s odporúčaniami synody. V synodalite pápež skôr vníma úlohu „hlavného rozlišovateľa“ a podľa neho tu nejde o obmedzenie slobody, ale o záruku jednoty Cirkvi. Domnieva sa, že je ešte dlhá cesta, kým Cirkev prijme rozhodnutia pre synodalitu na každej úrovni. V skutočnosti je to aj ťažké predstaviť si, ako by to mohlo vyzerať. Pápežský životopisec Austen Ivereigh pre web Commonweal napísal, že „Cirkev je zvyknutá na model príkazu a kontroly a preto sa tak ľahko neprispôsobí synodalite“. Zdá sa, že na pozadí plánov pre dvojročný synodálny proces, zameraných na synodalitu, boli kroky pápeža najlepšou skúškou na zistenie, čo môže pre Cirkev synodalita v praxi znamenať. Od septembra 2022 do marca 2023 sa konali jej posledné, kontinentálne fázy. Očakávané sú teraz synodálne stretnutia biskupov v októbri 2023 vo Vatikáne, ktoré ešte názornejšie skonkretizujú život Cirkvi.

Leták akcie 365 máj 2023 v PDF

Pripravil: Milan Hudaček SJ