Milí priatelia, minulý týždeň som sľúbil, že vám v osobitnej prílohe opíšem cestu nového mikrobusu pre našu Archu. Dnes svoj sľub plním. Keďže to bude dlhšie čítanie, môžete preskočiť až na dodatok v samom závere. Je v ňom síce iný príbeh, ale na ilustráciu „ukrajinského sveta“ poslúži podobne ako „príchod Sprintera“.

Príbeh busu (tak sa im na Ukrajine hovorí) začal mesiac-dva po začiatku totálnej ruskej invázie 24.02.2022. V tom čase nás často kontaktovali známi zo zahraničia a pýtali sa, ako by nám mohli pomôcť. Vrcholila vlna solidarity. Keďže sme sami nevedeli, čo budeme v neistých časoch potrebovať, voľba padla na čas „potom“. Iste budeme potrebovať nový mikrobus, najlepšie taký istý, od Mercedes-Benz. Lebo starý Sprinter ešte slúži ale má už 21 rokov. Je len otázka času, kedy niečo „praskne“ a opraviť to už bude neefektívne. V júni sme ale zistili, že na Ukrajine nie je firma, ktorá by dokázala sériový Sprinter upraviť podľa našich potrieb: rozdeliť sedadlá a vytvoriť za miestom vodiča uličku a hlavne, vybaviť auto systémom bezpečnostných pásov a kotiev pre dva invalidné vozíky. Na moje veľké prekvapenie mi z Bratislavy odpovedali, že to spraviť vedia. A tak do „akcie bus“ vstúpili slovenskí jezuiti. L´Arche International z Paríža poslala zálohu, tú jezuiti preposlali predajcovi a on zadal objednávku do výroby. Po roku auto zo Stuttgartu prišlo do Bratislavy. Tam ho prestavali, namontovali hydraulickú zdvíhaciu plošinu a 20.12. dostalo slovenské evidenčné čísla. Dohoda bola, že do konca februára bude fyzicky odovzdané Arche. Naplánovali sme to tak, že bus priveziem na februárové stretnutie všetkých stacionárov, na ktorom sa zároveň mali oslavovať okrúhle narodeniny členov Archy za ostatného pol roka. Bude to dvojitá slávnosť!

Sprinter na svoj deň D čakal v Prešove, kam ho z Bratislavy priviezol spolubrat Martin, rodený Prešovčan. V piatok 16.2. som si prvý raz sadol za volant. V ten deň som už v rukách držal splnomocnenie na nakladanie s busom aj potvrdenie o pridelení čísla EORI (obdoba IČO alebo DIČ) pre Spoločnosť Ježišovu ako vlastníka auta, potrebného na vývoz tovaru do zahraničia. Po dvoch konzultáciách s colníkmi, ako sa taký prevoz robí, som bol „múdry“ 🙂 S vedomím časovej rezervy som teda vyrazil na prešovskú colnicu. Hneď vedľa sídlia špeditéri, ktorí mali auto „nahodiť“ do colného systému a tak ho „pripraviť“ na prekročenie hranice. V špedičnej firme si pozreli moje splnomocnenie, doklady k autu a položili nečakanú otázku: „A je to auto odhlásené?“ „Odhlásené? Nie. Nik mi nepovedal, že má byť odhlásené.“ „Nevadí. Teraz možno auto odhlásiť aj inde, než na mieste prihlásenia. Choďte na políciu a vrátite sa sem.“ Idem teda na políciu. Zázrakom sa mi s takým dlháňom podarí zaparkovať na parkovisku za Divadlom J. Záborského. Beriem si lístok a čakám, kým na mňa príde rad. Policajt berie moje dokumenty a pýta sa: „A kde máte kontrolu z STK?“ „Ako prosím? STK? Veď to auto je úplne nové!“ „Ak ho chcete vyvážať, na čo podľa tejto zmluvy máte právo, musíte mať najprv Potvrdenie originality z STK a poistenie na nového majiteľa. Potom vám ho odhlásim, inak nie.“ Je piatok poobede, odchádzam z polície a začínam rátať, či mi jeden pracovný deň na nečakané vybavovačky bude stačiť.

V našej prešovskej komunite mi dajú číslo na STK, kam chodia na kontroly so svojimi autami. Na kontrolu originality ma dnes už nezoberú, ale majú voľný termín v pondelok o 7:00 a poobede o 15:00. „Prídem o siedmej!“ zvolám do telefónu s novou iskierkou nádeje. „Dobre, píšem si vás na 7:00. Potrebujem, aby tu bolo auto a veľký aj malý techničák.“ „Dobre, dohodnuté!“ Auto počas víkendu nechávam v Prešove, ja sa vraciam sa do Košíc. Len ešte pozriem ten malý techničák, lebo v obale z Bratislavy som si ho zatiaľ nevšimol. Ako hľadám, tak hľadám, nikde ho niet. Volám Martinovi, ktorý auto priviezol. Vraví, že všetko, čo mu k autu v predajni dali, nechal v Prešove. Volám teda tam. A div-divúci, malý techničák je u nich. Ako ho ale dostať do Prešova? Je už piatok poobede! Napokon ma zachráni „jezuitská sieť“: z Mercedesu do pol hodiny prinesú techničák na Provincialát; odtiaľ ho vzápätí spolubrat berie vlakom do Trnavy. Tam na stanici ho už čaká študentka z UPeCe-čka, ktorá cestuje do Humenného. A keď sa o ôsmej večer v Prešove podarí odovzdávka „štafety“ ďalšiemu spolubratovi (lebo rýchlik Šarišan pokračuje ďalej), môžem si vydýchnuť. V nedeľu večer sa vraciam do Prešova.

V pondelok ráno zisťujem, že nové auto nie je vybavené škrabkou na ľad. V noci boli síce len -3°C, stačilo to na to, aby sa na čelnom skle vytvorila vrstva námrazy. Elektrický ohrev a škrabanie ľadu rukou nie sú veľmi efektívne, ale potom príde nápad: využiť na odmrazovanie vodu z ostrekovačov! Chémia v službe človeku :-). Stratil som síce 15 minút, ale do priestorov STK vchádzam takmer presne, o 7:01. Odovzdávam techničáky, kľúče a keď pri tom istom okienku po deviatej odovzdám aj 120 €, všetko mi to vrátia aj s dokladom o kontrole originality. Super! Akurát je čas, kedy začínajú fungovať úrady. Keď mi však v druhej poisťovni povedia, že také poistenie neposkytujú, môj plamienok nádeje opäť hasne. Dá sa vyviezť auto zo Slovenska po vlastných? Ako šli tie slovenské sanitky na front? Volám ďalšiemu zo známych a vovádzam ho do svojho problému. Ten mi po nejakom čase volá späť, že mám prísť s autom a dokladmi zajtra na políciu k nim. OK. Ak sa to v utorok podarí, v stredu ráno som v Ľvove a všetko bude akoby sa nič nedialo. Nádej naberá druhý dych. Múdrejší o vedomosť, že na prevoz auto dostane dočasné vývozné značky takmer štvorcového tvaru, dohadujem si ešte majstrov, ktorí mi pomôžu s ich uchytením.

Je utorok ráno. Na polícii dôkladne kontrolujú všetky podklady a nachádzajú nový problém. Moje splnomocnenie na právne úkony s busom podpísal štatutár Spoločnosti Ježišovej na Slovensku. Ale v Obchodnom registri je pri Spoločnosti uvedené, že právo konať má provinciál. Neuveriteľné! Volám do Bratislavy, odkiaľ policajtom e-mailom posielajú doklad z ministerstva, že provinciál je zároveň štatutárom. Po vyše dvoch hodinách napokon dostávam nové značky aj nový veľký techničák – ako vlastník je v ňom uvedená Archa Ľviv. Značky sú o chvíľu  namontované na mieste starých. O úspechu telefonicky informujem svojho známeho a ten mi radí ísť rovno na hranice. Všetko potrebné mám pripravené, preto nevidí dôvod, prečo by som to colné prehlásenie nemohol vyplniť priamo na mieste. Vyrážam na hraničný priechod. A čuduj sa svete – na hraniciach sa do colného systému vstupovať nedá! Musím sa vrátiť na vnútrozemskú colnicu. „Ešte to stihnete, najbližšia je v Michalovciach a pracujú do 16:00“. O 14-ej parkujem na mieste a po rade vrátnika mierim rovno do najbližšej špedičnej firmy. Po krátkom rozhovore sme dohodnutí, nahodia to do systému a mňa to bude stáť 70 €. Super! Kým to urobia, mám počkať v aute. Sedím, modlím sa a čakám. O pol štvrtej sa na 2 poschodí, kde sídli špedičná firma, otvorí okno a pani mi máva, že mám prísť hore. Konečne! Vyletím po schodoch do kancelárie. Tam mi ale namiesto colného prehlásenia povedia, že colníci nechcú uznať darovaciu zmluvu medzi jezuitmi a Archou, lebo je napísaná v angličtine. A keď si dali jej text preložiť do gúglu, vyšlo im čosi nezrozumiteľné. Chcú teda zmluvu aj v slovenčine. Poprosím si teda ich e-mail a vraciam sa do auta telefonovať. Pred sebou mám text anglického originálu a viem presne, aká formulácia robí gúglu problém. Lenže na provincialáte v Bratislave už nie je sekretárka, ktorá zmluvu pripravovala a dvaja spolubratia, ktorí sú tam, ju v jej počítači nevedia nájsť. Musia tak od nuly prepísať celý dokument. 15:45 ho elektronicky posielajú špeditérke. Uff. 15:55 sa znova otvorí okno, bežím hore. Pani mi podáva obal s dokladmi a slovami: „Nestihli sme, colníci povedali, že dnes to už neurobia. Príďte zajtra, robia od ôsmej“. Príďte zajtra znamená, že v najlepšom prípade môžem stihnúť záver slávnosti v Arche, keďže si na ňu prenajali osobitné priestory a nedá sa kvôli mne a busu len tak na neurčito preložiť. Aká škoda! Volám do Ľvova, že dnes už neprídem a nech sa modlia, aby to zajtra konečne vyšlo…

Je streda ráno, vraciam do Michaloviec. Hoci nemeškám, predo mnou je už 6 kamiónov. Kým príde na mňa rad, je desať hodín. Ale napokon dostávam všetky doklady a vyrážam na hranice. Na cestu do Ľvova využívam trasu cez Užský priesmyk, preto idem do Uble. Tam ma slovenskí colníci zdržia tak štvrťhodinku, dostávam od nich ešte jeden doklad, ktorý mám odovzdať ukrajinským colníkom a – to je všetko :-). V stredu pred poludním opúšťam Slovensko a v duchu sa pýtam: čo bude zasa nedobré na tejto strane hranice?

Ukrajina. Pasová kontrola v poriadku. Fyzická kontrola na prevoz zakázaných látok tiež. Čo však nie je v poriadku je fakt, že auto má byť prihlásené na Archu ako humanitárna pomoc, ktorá je oslobodená od cla. Áno, Archa je v registri organizácií, ktoré môžu takúto pomoc prijímať, ale ak sa jedná o motorové vozidlo, najnovšie platí výnimka. Tie sa môžu doviezť bez cla len v prípade, že prijímajúca organizácia má zmluvu s konkrétnym vojenským útvarom, ktorému takúto pomoc bezplatne (!) prevedie. Čože?! Náš bus má byť náš, Archy! Nie pre armádu! My sme naň nedostali peniaze, aby sme ho „darovali“ vojsku! Som plný emócií a tušenia nových problémov.  I keď chápem, že taký bus by sa aj vojakom zišiel. Aj náš starý už párkrát prevážal ranených na vozíkoch.

Auto teda staviam na bočné parkovisko a v mysli sa mi vybavujú filmy, v ktorých je hlavný hrdina uväznený na letisku. Teraz je to aj môj prípad. Na Slovensko sa s autom vrátiť nemôžem, na Ukrajinu ma s ním nepustia. Koľko zotrvám v tomto medzipriestore si netrúfam odhadnúť. Môj pas a všetky doklady k autu teda ležia u colníkov. Mojou úlohu je vybaviť také dokumenty, ktoré bus „pustia“ ďalej. Po rôznych telefonátoch a zvratoch, hodinách čakania bez možnosti kúpiť si aspoň čipsy a sušienky v duty-free obchode (keďže nemám pas), hľadaním alternatív cez ministerstvá aj tajnú službu, tlačou náhradných dokumentov práve v tom duty-free obchodíku 4 minúty pred záverečnou (veľké Ďakujem! predavačke) mi napokon colníčka dáva červené pečiatky na techničák a X ďalších dokumentov. Hladný, smädný a šťastný, že predsa len nebudem v aute aj nocovať si sadám za volant. Je 22:35. Pri  závore, ktorá oddeľuje colnicu od zvyšku Ukrajiny, odovzdávam chlapcovi so samopalom papierik, na ktorom je číslo auta, počet pasažierov (jeden) a červená pečiatka – znak toho, že ma môže pustiť do krajiny. „Čo vás tam tak dlho držali?“, pýta sa viac zvedavým než súcitným tónom. „Hmm,“ pokrčím plecami, „papirci“. Závora sa otvára a ja po 11-hodinách na colnici vyrážam do tmy. Predo mnou je posledných 215 kilometrov…

Do Ľvova prichádzam v rekordne rýchlo, tešiac sa spotrebe len 27 litrov nafty. Vo štvrtok o druhej nad ránom môžem konečne začať pomýšľať na spánok. Misia splnená! :-). S pocitom úľavy a zadosťučinenia rýchlo zaspávam. Ráno bus čaká vnútrozemská colnica. Lenže na Ukrajinu napokon prišiel akoby kúpený firmou z mesta Rivne. Preto sa „rozclenie“ nemôže vybaviť v Ľvove ale v 150 km severnejšom Lucku. Za volant si sadá Petro, ja ostávam v meste. Napokon to tam dobre dopadne, o 22:30 (pôvodne to malo byť o 18:00) je bus späť a tak v piatok stihám poslednú procedúru viazanú na vodiča deklarovaného v colnom prehlásení – ukrajinskú kontrolu originality. Certifikát za 50€ dostávam necelú hodinu pred ich záverečnou, auto parkujem na bezpečné miesto vo dvore sestier Vincentínok a pre istotu sa ešte pustím do čítania. V podstate všetko v tom certifikáte sú údaje prepísané zo slovenského technického preukazu. Na druhej strane, kdesi uprostred, natrafím na niečo nové – počet dverí. Vraj štvoro. Vodiča, spolujazdca, bočné posuvné a zadné dvojkrídlové. Ó nie! Kde tam ten technik videl posuvné dvere?! Veď si to auto fotil zo všetkých strán! Raz darmo, v pondelok to už bude musieť riešiť niekto iný. Ja sa musím vrátiť do Košíc, v nedeľu mám kňazské povinnosti.

PS: Tento príbeh je pravdivý i keď skrátený. Zápletok, telefonátov a zvratov bolo omnoho viac :-). Výsledok ma však teší. Bus je tam! Je len otázka času, kedy začne slúžiť. Pre chyby v dokladoch z UA colnice stále nemá ukrajinské evidenčné čísla. Archa má tiež ešte vrátiť clo, ktoré zaň v čase môjho čakania na hraniciach zaplatila firma z Rivneho. Keď sa to udeje (a nájde neplánovaných 15 tisíc €), príbeh „príchodu Sprintera“ sa definitívne skončí. Želám mu mnoho šťastných a bezpečných rokov v službe Druhom a všetkým, ktorí sa v ňom budú voziť.

Dodatok
Autobus na linke Kyjiv – Bratislava – St. Polten vyráža z Ľvova presne podľa grafikonu, v sobotu o 14:00. Je zaplnený do polovice. Okrem dvojice starších vodičov sú v ňom už len traja ďalší muži: odhadom 6 a 12 roční chlapci a ja. V Užhorode sa autobus takmer zaplní. Pristúpia aj dvaja muži, dôchodca s manželkou a mladík, zrejme študent. Všetky ostatné cestujúce sú ženy, zväčša mladé. Muži v odvodovom veku „len tak“ krajinu opustiť nemôžu. Moja spolusediaca je z mesta Rivne. Cestuje do Trnavy k synovi a neveste, lebo každú chvíľu čakajú narodenie prvého dieťa. Pomoc babky sa isto zíde. A po vyše dvoch rokoch už veľmi chce byť so svojim synom „v žyvu“.  Keď o 19:03 prídeme na hraničnú kontrolu, ukáže sa, že pred nami čaká ďalších 8 autobusov. Po dvoch hodinách a dvoch posunoch o dĺžku autobusu vieme odhadnúť, kedy na nás môže prísť rad. V tme ticho pozeráme na vedľajší jazdný pruh, kde je „oveľa čulejší“ ruch – zhruba každých 10 minút okolo nás prejde kamión. O 01:12 sa pred nami konečne zdvíha závora a my vchádzame do priestoru ukrajinskej colnice. Colníčka nám všetkým berie pasy a asi o štvrť hodinu prichádza vodič s tým, že máme problém: jedno dievča nemôže pokračovať. Musí vystúpiť a vrátiť sa späť, lebo platnosť jej ukrajinského pasu vypršala. Má síce aj slovenský, ale v ňom jej zasa chýba pečiatka, že ako naša občianka vstúpila na územie Ukrajiny. Nemôže z nej preto ani odísť, keďže podľa evidencie jej na Ukrajine niet. Je nám jej ľúto, kam sa teraz v noci podeje? O 02:21 vchádzame na slovenskú colnicu. Vystupujeme z autobusu so všetkou batožinou (ja mám len malý plecniak), prechádzame pasovou kontrolou (všetko v poriadku) a keďže skener je dlhodobo pokazený, naši colníci nám fyzicky kontrolujú kufre, tašky, plecniaky… O 02:56 konečne vstupujeme na slovenské územie. Zdržali sme sa. Podľa cestovného poriadku sme o 22.55 mali byť v Košiciach. Napokon tam vystúpim 04:26, meškanie 5 hodín a 31 minút. Realita, ktoré tieto Ukrajinky zažívajú zrejme denne. Kto si to raz neskúsil, nedocení dobro nášho členstva v Schengene a EÚ. Bohu vďaka za to. I za vás a vašu trpezlivosť s mojimi nekonečnými listami. Na chvíľu vám s nimi už dám pokoj.

váš o. Ján Burda, SJ
bývalý duchivnyk spoločenstva Archa Ľviv (Лярш-Ковчег Львів)
12. marca 2024

Váš prípadný príspevok na činnosť Archy v Ľvove posielajte na účet:
IBAN: SK15 7500 0000 0040 1648 7894
BIC: CEKOSKBX
s poznámkou: Dar na misie Lviv – ĎAKUJEME!