V sobotu, 2. júla vyhlási pápež František za blahoslavených jezuitu P. Juana Antonia Solinasa a diecézneho kňaza Pedra Ortiza de Zárate, mučeníkov.
Páter Juan Antonio Solinas sa narodil 15. februára 1643 v dedinke Oliena na ostrove Sardínia, ktorý je dnes súčasťou Talianska. Dňa 12. júna 1663 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej v Cagliari. Po ukončení teologických štúdií a po vysvätení v Seville v roku 1673 bol nasledujúci rok spolu s ďalšími tromi sardínskymi jezuitmi poslaný do starej provincie Paraguaj (ktorá vtedy zodpovedala územiu dnešného Paraguaja, juhovýchodnej Bolívie, severnej Argentíny, južnej Brazílie a Uruguaja). Po terciáte v Santa Fe bol najprv poslaný do guaraníjskej redukcie Santa Ana a potom do Itapúa.
Páter Ortiz de Zárate sa narodil 29. júna 1626 v San Salvador de Jujuy (severozápadná Argentína). Oženil sa a mal dve deti. V roku 1654, po náhlej smrti svojej manželky, nastúpil na cestu ku kňazstvu v diecéze Tucumán. Študoval na jezuitskom kolégiu v Córdobe (Argentína) a v roku 1657 bol vysvätený. Po niekoľkých poslaniach bol vymenovaný za farára v Jujuy. V liste adresovanom španielskemu kráľovi v roku 1682 biskup Nicolás de Ulloa hovoriac o ňom napísal, že v Jujuy našiel „ctihodného a staršieho kňaza, veľkého kňaza, veľmi horlivého pre Božiu česť, veľkého milovníka Indiánov a ich dobrodinca“.
Jezuiti, poháňaní túžbou evanjelizovať, sa rozhodli nájsť spôsob, ako spojiť dediny v Chiquitanii (v Bolívii) s ostatnými misiami, ktoré sa rozprestierali až po hranice Patagónie. Ale oblasť Chaco, známa ako „zelená púšť“, ktorá sa tiahne od južnej Bolívie až po severozápadnú Argentínu, sa ukázala väčšou apoštolskou výzvou. Túto oblasť obývala skupina pôvodných obyvateľov, kde P. Solinas kázal a spovedal v jazyku guaraní, evanjelizujúc Indiánov a španielskych osadníkov vo viacerých provinciách severnej Argentíny. Chaco Gualamba, južne od rieky Pilcomayo, bolo tiež miestom nespravodlivosti a ambícií, prudkého domorodého odporu a ozbrojených represií. V tej istej oblasti boli v roku 1639 zavraždení jezuitskí pátri Gaspar Osorio Valderrábano a Antonio Ripari a niekoľko rokov skôr, v roku 1628, o niečo ďalej, na dnešnom brazílskom území, boli umučení svätci z Guaraníjskej redukcie Roque González de Santa Cruz, Alonso Rodríguez a Juan del Castillo. Do roku 1763 prišlo v týchto misiách násilne o život viac ako dvadsať jezuitov.
Juan A. Solinas vyhlásil, že je ochotný evanjelizovať tieto skupiny a zostať s nimi, neopustiac ich a poskytujúc im „potrebnú stravu a všetku ďalšiu možnú pomoc“. Podľa svedectva súčasníka, Solinas, ktorý bol skromný, zvyknutý na utrpenie, poddajného a mierneho charakteru a veľmi obľúbený u svojich spoločníkov, „bol pomocníkom chudobných, ktorým poskytoval stravu a oblečenie; lekárom pre chorých, ktorých liečil s veľkou jemnosťou; a univerzálnym lekárom na všetky telesné choroby. Preto si ho Indiáni ctili s láskou sťaby synov“. Sardínsky jezuita končil svoj list: „Nech sa Boh o nás postará“.
Misionárska výprava, ktorú v roku 1683 zorganizoval páter Ortiz de Zárate, sa pokúsila nastoliť mier s domorodými skupinami, ktoré pustošili hranice Jujuy, a dosiahnuť zmierenie medzi kreolmi a pôvodnými obyvateľmi. Súčasťou výpravy, ktorá prešla údolím Zenta (dnešný Orán) na východ od Jujuy boli traja jezuiti: pátri Juan Antonio Solinas a Diego Ruiz a brat Pedro de Aguilar. V októbri pátri Ortiz de Zárate a Solinas rozložili svoje stany neďaleko kaplnky Panny Márie z Jujuy, asi päť míľ od pevnosti San Rafael. Spolu s nimi v skupine dvoch Španielov a šestnástich domorodcov bol jeden mulat, černoch, domorodá žena a dve dievčatá.
Počas osláv mieru sa objavilo asi päťsto indiánov z kmeňov Toba, Mocoví a Mataguayo spolu s niekoľkými kaciques. Niekoľko dní ich obliehali a zastrašovali. Ráno 27. októbra 1683 sa kňazi modlili a slávili eucharistiu. Potom sa s obliehateľmi priateľsky rozprávali o Bohu. Popoludní, zrejme povzbudení čarodejníkmi zo svojich klanov, útočníci zaútočili šípmi, oštepmi, palicami a kyjakmi na misionárov a všetkých ich spoločníkov a kruto ich povraždili. Ako nám povedal domorodec z misie, ktorému sa podarilo utiecť na koni, keď prišli španielske vojská zo Salty pripravené nastoliť spravodlivosť, páter Diego Ruiz im v tom zabránil: „Prišli sme obracať neveriacich, nie ich zabíjať“.
Smrťou týchto mučeníkov oslavujeme misiu, v ktorej členovia diecézneho kléru úzko spolupracovali so Spoločnosťou Ježišovou na spoločnom a ambicióznom cirkevnom projekte, ktorý sa, žiaľ, rozpadol. Práce bolo toľko, že Ortiz de Zárate a Solinas požiadali provinciála ešte o jedného jezuitu s nasledujúcim profilom: „Po prvé, musí byť úplne odpútaný od sveta a odhodlaný čeliť nebezpečenstvám a ťažkostiam; po druhé, jeho láska musí byť najvyššia, vôbec nie bojazlivá, s veselou tvárou, veľkým srdcom…“ Misionári si boli dobre vedomí ťažkostí, ale zároveň žili svoje povolanie s nadšením, oddaní domorodcom, o čom svedčí skutočnosť, že značný počet z nich – ktorých mená nie sú známe – boli zabití v tom istom čase. Vidíme teda, ako viera odovzdávaná misionármi prenikla do života týchto 18 laikov: mužov, žien a detí, Indiánov a Španielov.
Solinasov európsky pôvod nám pripomína, že Spoločnosť vždy uprednostňovala najnaliehavejšie misie v danom čase, pričom dávala do svojich služieb jezuitov rôznorodého pôvodu, ktorí boli vyslaní, bez ohľadu na veľkú vzdialenosť – fyzickú i z hľadiska zvykov a obyčajov – ktorá ich delila od miesta určenia. Ich odpútanie sa od zvykov získaných vo vlasti a ich inkulturácia, či už tu alebo tam, umožňovali odovzdávanie evanjelia, ktoré zodpovedalo potrebám a okolnostiam tých, ktorí ho prijímali. To si od misionára vyžadovalo vlastnosti a cnosti, ktoré charakterizovali okrem iných aj Juana Antonia Solinasa. Osobitné vlastnosti, ktoré sa v žiadnom prípade nedajú improvizovať, ale vznikajú a sú kultivované v každodennom úsilí o lásku k Bohu a blížnemu, a to už od detstva a už od formácie jezuitu.
Vernosť týchto mučeníkov, ktorí sa vytrvalo zasadzovali za zmierenie medzi rôznymi skupinami a boli ochotní za to položiť život a odpustiť útočníkom, nám umožňuje vidieť ich hierarchiu kresťanských hodnôt. Na druhej strane, pozornosť ktorú P. Solinas a jeho spoločníci – ako lekári tela a duše – venovali človeku, jasne ukazuje, ako si šírenie evanjelia, usmerňované Božou milosťou, kladie za cieľ odpovedať na túžby každého človeka a sprostredkovať mu život v plnosti, ktorý ponúka Ježiš Kristus.
Z listu Generálneho predstaveného Spoločnosti Ježišovej P. Artura Sosu SJ.
