Dnes, 22. januára 2024 si pripomíname 100. výročia narodenia kardinála Jána Chryzostoma Korca SJ.  Pri tejto príležitosti bola v nedeľu 21. januára 2024 odhalená pamätná tabuľa na byte v Bratislavskej Petržalke kde býval počas komunizmu.

Jedným z tých, ktorí sa prihovorili prítomným bol Páter František Sočufka SJ. Vo svojom príhovore si na kardinála Korca, ktorý ho vysvätil na kňaza takto spomína:

„V byte Ing. Jána Michala 16 rokov býval pán biskup Ján Chryzostom Korec (1976 – 1990). Žil tu pod neustálou kontrolou Štátnej tajnej bezpečnosti – z bytu na rohu bytového komplexu, na prvom poschodí eštebáci kamerou snímali hostí, ktorí za ním prichádzali; takisto obyvatelia horného bytu nad ním sledovali jeho i jeho návštevy. Vilová ulica číslo 7 je adresa, ktorú som navštevoval 10 rokov. Dnes som sa sem vrátil po 36-ich rokoch.

Prečo som sem chodil? A nielen ja, ale počas tých rokov stovky mladých, ale aj starších ľudí? Preto, aby sme počúvali slová povzbudenia a rady skúseného duchovného vodcu, ktorého život formovalo v prvom rade Božie slovo, slovo evanjelia, ale aj rehoľní spolubratia v noviciáte či počas štúdia filozofie a teológie, a tiež prenasledovanie a roky strávené za mrežami väzenia a nakoniec každodenná tvrdá manuálna práca v Dimitrovke či v Kovospracujúcom podniku pri oprave výťahov, alebo v stolárskej dielni. Pre všetkých nás, ktorí sme sa s ním stretávali, bol Ján Chryzostom Korec ako studňa ducha a Božej milosti, z ktorej sa nám dostalo posily a odvahy žiť z viery a pravdy, ako žil on sám.

Pri opravách výťahov som počas komunizmu pracoval aj ja 10 rokov – až do chvíle, keď som emigroval do Talianska, kde som 14 rokov pracoval v Slovenskej redakcii Vatikánskeho rozhlasu. Pracoval som spoločne s nebohým jezuitským pátrom Augustínom Minárikom, profesorom matematiky a fyziky. Dva roky aj s pánom biskupom Jánom Chryzostomom Korcom. Dnes už s úsmevom spomínam na roky, v ktorých sme „pomáhali budovať socializmus“.

Ráno o siedmej hodine nástup do práce. Obliekli sme sa do pracovných šiat a vyrážali na miesta, kde nám nahlásili poruchu. S brašnou plnou náradia sme vyšli pešo štyri, sedem, ale niekedy aj dvanásť poschodí na strechu do strojovne. V prievane, v daždi či v snehu alebo na ľade… Obedovali sme na schodišti, syrové alebo šunkové žemle, ktoré pán biskup ráno pripravil doma a priniesol do práce. Všetko sme to zapili minerálkou. Presúvali sme sa autom a za nami eštebáci. Päť dni v týždni, dva roky. Pán biskup často spomínal na svoju prácu vo väzení, na bývalých spoluväzňov, na výsluchy vo väzení, na predvolania na tzv. Februárku. Jeho slová ma vždy povzbudili. Obdivoval som odvahu, s akou si stál za svojím presvedčením, za Božou pravdou. Nikdy neuhol ani milimeter. A to vyšetrovateľov niekedy privádzalo do zúrivosti. Spomínal na svojich rodičov ako oni, jednoduchí ľudia boli zakorenení vo viere, ako žili svoju vieru. Nikdy nezabudol na niektorých biskupov a kňazov, ktorí za svoju vernosť Katolíckej cirkvi a Rímskemu biskupovi sedeli dlhé roky za mrežami, alebo na mladých väzňov, ktorí sa aj vďaka nemu stali veriacimi.

Keď po spoločenských zmenách najprv ako biskup, neskôr ako kardinál prichádzal do Ríma, kde som ho sprevádzal napr. v redakcii najprestížnejšieho katolíckeho časopisu La Civiltá Cattolica, redaktori nemohli uveriť, v akých okolnostiach a za akých podmienok žil a duchovne pracoval biskup Korec, biskup v montérkach. Taký názov dali článku, ktorý bol uverejnený v ich časopise.

Život biskupa Korca po pracovnej dobe vyzeral inak. Neodpočíval na posteli. Nechcel mať pokoj od všetkých. Práve naopak. Popoludňajšie hodiny boli plné života. Prichádzali návštevy, jedna za druhou. Aj ja som ho navštevoval aspoň dvakrát do mesiaca. Jeho slovo sa stalo rozhodujúcim pre ďalšiu etapu môjho života – na základe jeho duchovnej podpory som strávil v cudzine takmer 18 rokov. Po skončení mojej duchovnej, filozofickej a teologickej formácie mi udelil sviatosť kňazstva. Kde? Nebolo to v jeho byte, ale v byte môjho spolubrata jezuitu na vtedajšej Fedinovej ulici. Po vysviacke doniesol jedlo, bravčový rezeň a zemiakový šalát. Pretože to bolo skutočne skromné, obaja sme si uvedomili o to viac, aký nezaslúžený duchovný dar sme dostali vo sviatosti kňazstva.

Odhaľujeme pamätnú tabuľu slovenskému kardinálovi, ktorý celý život a z celého srdca miloval náš Slovenský národ, Katolícku cirkev, Spoločnosť Ježišovu, ktorá ho formovala. Bol verný Rímskemu biskupovi a svojím príkladom, ale aj svojím písaným slovom mnohých priviedol k Ježišovi Kristovi. Tento jezuita, duchovný velikán, je pre mňa ako orol, ktorý videl, aké nebezpečenstvo hrozilo v minulosti a dnes hrozí spoločnosti u nás. Videl do ľudského vnútra, poznal život človeka nie z kníh, ale z vlastnej skúsenosti, a preto sa zo všetkých síl usiloval pomáhať mu. Bohužiaľ nie všetci mu rozumeli, chápali ho. Zažil nevďak a nevšímavosť, ale to ho nepomýlilo. Zostal verný Bohu, ktorému uveril, a k tomu povzbudzuje aj všetkých nás. Otec kardinál, vďaka za vaše svedectvo“.

P. František Sočufka SJ

Foto: Martin Petrík

Ďalšie fotografie zo sv. omše a odhalenia tabule: tkkbs.sk