Prenesenie ostatkov jezuitov

V utorok, 27. apríla 2021, v kaplnke jezuitského noviciátu v Ružomberku, slúžil páter provinciál Jozef Šofranko, SJ, zádušnú svätú omšu za pátrov Rudolfa Mikuša, SJ, (†1972), Jána Gallasa, SJ, (†1970), Štefana Polónyho, SJ, (†1970), Ľudovíta Eiselleho, SJ, (†1979), a frátra Vojtecha Kulšického, SJ, (†1967). Ich ostatky boli exhumované z cintorína v Beckove, prevezené do Ružomberka, a po zádušnej omši boli uložené v jezuitskej hrobke na miestnom cintoríne, vedľa rehoľných spolubratov.

Páter Rudolf Mikuš, SJ, sa narodil 9. augusta 1884 v Ratkovciach. Ako 16-ročný vstúpil do jezuitského noviciátu v Trnave. Po dokončení gymnázia v rakúskom St. Andrä študoval filozofiu v Bratislave a teológiu v Innsbrucku. V júni 1915 bol vysvätený za kňaza. V r. 1916 musel vo funkcii poľného kuráta narukovať k práporu do poľskej Galície. Z vojny sa vrátil do trnavskej komunity a po prevzatí ružomberského domu jezuitmi v r. 1922 sa stal miestnym predstaveným. V r. 1924 prevzal úlohu novicmajstra v Trnave. Po prestavbe a rozšírení ružomberského domu sa v októbri 1930 presťahoval aj s noviciátom z Trnavy do Ružomberka. Dňa 2. februára 1931 bol menovaný za predstaveného novoustanovenej Slovenskej viceprovincie, ktorá sa potom v auguste 1938 stala nezávislou od českej časti. Páter Mikuš stál na jej čele 11 rokov a za ten čas počet jej členov vzrástol z 84 na 188. Vedenie viceprovincie odovzdal v r. 1942 pátrovi Jurovskému a opäť bol poverený vedením noviciátu v Ružomberku. V r. 1945 preložil knihu Duchovných cvičení sv. Ignáca, zostavil viacero titulov modlitebných kníh pre Mariánske kongregácie a často prispieval článkami do periodika Posol. Vo formácii mladých členov rehole pokračoval až do likvidácie rehoľníkov v Československu 13. apríla 1950. Bol internovaný v Jasove, v Podolínci a neskôr bol preložený do Belušských Slatín. V roku 1955 ho zatkli a v nasledujúcom roku ako 72-ročného odsúdili na 10 rokov straty slobody. Po 4 rokoch, v máji 1960, bol na amnestiu prepustený z väzenia. V závere života prešiel charitnými domami v Jasove, Rúbani a v Beckove, kde zomrel 26. marca 1972.

Páter Ján Gallas, SJ, sa narodil 12. októbra 1890 v Hladovke (okr. Tvrdošín). Po maturite vyštudoval teológiu na Spišskej Kapitule, kde bol v júni 1913 vysvätený za diecézneho kňaza. Po 14 rokoch v pastorácii na Spiši, v máji 1927 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Pracoval pre Mariánske kongregácie v Trnave, venoval sa sociálnemu apoštolátu v Rybárpoli pri Ružomberku, viedol edíciu časopisu Apoštolát, ktorý bol periodikom Združenia mužov Božského Srdca, a dával duchovné cvičenia. Od r. 1935 bol prefektom v malom seminári Stanislavov v Trnave. Viedol Mariánske kongregácie v Trnave a v Bratislave. V septembri 1941 bol preložený do Banskej Bystrice. Prednášal homiletiku a katechetiku. Od r. 1948 až do likvidácie rehole v apríli 1950 pôsobil v Ružomberku. V tom čase spolu s pátrami Bakom, SJ, a Juhászom, SJ, prešli ako ľudoví misionári skoro celé Slovensko. V r. 1950 bol s ostatnými jezuitmi internovaný v Pezinku a v Rúbani. Záver života strávil v charitnom dome v Beckove, kde zomrel 18. marca 1970.

Páter Štefan Polóny, SJ, sa narodil 6. augusta 1894 v Oslanoch. Do rehole vstúpil v septembri 1920 už ako vysvätený kňaz. Po dvojročnom noviciáte v Trnave študoval filozofiu v Innsbrucku. Od r. 1924 viedol Mariánsku kongregáciu v Trnave a pracoval v administrácii Posla. V r. 1927 – 1929 si doplnil teologické štúdiá vo Florennes v Belgicku a opäť sa vrátil do Trnavy k pôvodnej práci. Bol organizátorom Združenia mužov Božského Srdca. V r. 1933 sa stal sóciom magistra novicov v Ružomberku, kde sa zapojil aj do dávania exercícií. Na jeho podnet sa začali na sviatok Božského Srdca konať púte a sv. omše na Námestí Andreja Hlinku. Od r. 1941 pôsobil v Trnave ako promótor Katolíckej tlačovej kancelárie a pracoval v tlačovom apoštoláte. Jezuitský časopis Naše Novinky sa z jeho podnetu spojil so zvolenským časopisom Náš priateľ do jedného periodika a tak vznikli obnovené Katolícke noviny. Bol spirituálom školastikov v Piešťanoch a v Trnave a predstaveným trnavskej komunity. V r. 1949 odišiel za predstaveného do Košíc až do internácie v apríli 1950. Prešiel tábormi v Pezinku, Báči a charitnými domami v Belušských Slatinách, Rúbani a v Beckove, kde zomrel 6. augusta 1970.

Páter Ľudovít Eiselle, SJ, sa narodil 28. marca 1882 v Močenku. Po vysviacke v júni 1906 pôsobil ako nitriansky diecézny kňaz v Bánovciach n. Bebravou. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil vo februári 1911. Po noviciáte v Trnave a štúdiách v Innsbrucku nastúpil do Nagykapornaku pôsobil aj ako prefekt seminára v Pécsi. V r. 1917 narukoval do Komárna a slúžil vo vojenských útvaroch v Bratislave, Trenčíne a Žiline až do konca vojny. Po návrate do Trnavy pôsobil ako ľudový misionár a superior komunity. V r. 1940 začal pastoračne pracovať v Piešťanoch, kde o dva roky vznikla nová jezuitská komunita. Ako kazateľ pôsobil aj v zahraničí medzi Slovákmi v Maďarsku, v bývalej Juhoslávii, Rumunsku, v Bukovine. Po likvidácii reholí v r. 1950 bol internovaný v Jasove, Podolínci, Belušských Slatinách, Báči, Rúbani a nakoniec v Beckove. Zomrel 16. júla 1979 v Beckove.

Fráter Vojtech Kulšický, SJ, sa narodil 31. januára 1915 vo Vrútkach. Pred vstupom do rehole v júli 1948 bol vrátnikom na vysokoškolskom internáte Lanfranconi v Bratislave. Počas noviciátu v Ružomberku ho zasiahla barbarská noc, po ktorej bol internovaný v Jasove a v Podolínci. V auguste 1950 bol vo vykonštruovanom procese za podporu Slovenského revolučného odboja odsúdený na 4 roky odňatia slobody. Zomrel 26. augusta 1967 v charitnom domove v Beckove.

Odpočinutie večné daj všetkým našim drahým zosnulým, Pane,
a svetlo večné nech im svieti.

Nech odpočívajú v pokoji!