Priatelia v zahraničí sa v poslednom čase pýtali na situáciu v Bejrúte a musím sa priznať, že ma stálo veľa sĺz a odvahy priznať (najprv sebe a potom im), že je veľa dní, keď sa nám nedarí. Výbuch v prístave bol našou „delovou guľou“; nielenže zničil naše mesto, ale zničil aj náš pocit bezpečia, naše sny a naše istoty. Výbuch obnažil bolesť, ktorá sa nedala utíšiť a zdalo sa, že s hospodárskou krízou, devalváciou meny a nefungovaní vlády len narastá.

Stáť a pozerať sa na túto skutočnosť bolo desivé, ale hlboko milé a nebolo by to možné bez pohľadu viery a zmyslu pre spoločenstvo. Keď sa mi zdalo, že realita je príliš ťažká na to, aby som jej čelila sama, často mi pomohli ostatní, aby som mohla ísť ďalej s určitou otvorenosťou. Dňa 4. augusta 2021 o 18:07, rok po výbuchu, sme sa v tichosti zhromaždili v bejrútskom prístave a uctili si pamiatku. Uprostred roztrieštenosti a izolácie sme našli dôstojnosť, nádej a odhodlanie v spoločnom odolávaní ranám a byť solidárni s obeťami, ich rodinami a tisíckami ľudí, ktorých sme nepoznali.

Duchovné rozhovory s priateľmi z ignaciánskej rodiny priniesli nečakanú útechu a vzbudili túžbu podeliť sa o podobné chvíle s ostatnými, ktorí túto prax ešte nepoznajú. Pri rôznych príležitostiach sme sa stretli vo chvíľach ticha a zdieľania, keď sme spoločne prehodnocovali naše skúsenosti, zapájali sme sa nielen mysľou, ale dovolili sme, aby to, čo sme cítili, zostúpilo do našich sŕdc. Keď sme zostali otvorení, začali sme si všímať, kde sa uprostred našich zápasov objavujú známky života. Začali sme byť svedkami pôsobenia milosti v našom rozbitom prostredí. Boli sme svedkami toho, ako si obyčajní ľudia veľkoryso pomáhali vo vzťahoch.

Videla som dobrovoľníkov, ktorí uprostred cesty tlačili sanitku, ktorej došlo palivo.

Videla som, ako priatelia prinášajú domov kufre plné liekov a plienok pre rodiny v núdzi.

Videla som, ako reštaurácie a obchody otvorili svoje dvere, aby si ľudia mohli v čase výpadku prúdu nabiť svoje elektronické zariadenia bez toho, aby od nich žiadali akúkoľvek úhradu.

Nádej bola viditeľná aj vo chvíľach smiechu a tvorivosti a možno aj v tom, že táto kríza vyvolala v našich srdciach hlbší zmysel pre integritu a pripomenula nám, že zmena a reforma, ktorú si želáme v našej komunite, sa začína v nás samých.

Ignácovská prax pozorovať a uvažovať o skúsenostiach skazy bola tiež zdrojom veľkej dôvery. Vo chvíľach, keď nebolo ľahké jasne vidieť a bolo ťažké modliť sa, pozvanie stáť pevne, pozrieť sa hlbšie do svojej skúsenosti a všimnúť si smer, ktorým ma vedie, bolo neuveriteľne oslobodzujúce. Všimla som si napríklad pocit viny, ktorý sa vkráda počas chvíľ radosti, smiechu alebo starostlivosti o seba. Vnímala som, kedy moja energia na činnosť a službu skĺzava do neplodného aktivizmu.

Tieto chvíle rozlišovania mi pomohli zamyslieť sa nad tým, ako môžem situáciu uchopiť ako výsadu namiesto toho, aby ma paralyzoval pocit viny; alebo ako sa môžem naučiť odísť a na chvíľu prijať, že som bezmocná, bez toho, aby som zatrpkla alebo sa cítila preťažená. Naučila som sa mať viac trpezlivosti a dôvery. Obraz Ježiša – zraniteľného, odhaleného a nežného na kríži – mi prinášal sladkú útechu a udržiaval vo mne pocit odvahy a nádeje do budúcnosť, ktorú nevidíme. Boh skutočne žije v Libanone, pôsobí uprostred nášho utrpenia a my sa učíme dôverovať. Toto pochopenie môže byť hlavnou milosťou, ktorá nás bude sprevádzať počas tejto krízy.

Správa o vyrovnávaní sa s vnútornými následkami s výbuchom v Bejrúte zo 4. augusta 2020 od Sandri Chaoul, ktorá spolupracuje s miestnymi jezuitmi.

Foto: Nay El Rahi
Zdroj: jesuits.global