Už od detstva si pamätám, že Ježiš pripomína človeku, aby nerobil žiadne dobro pre odmenu od ľudí. Aby ho chválili. Vyzdvihovali. Aby sa mu klaňali.
Človek nie je spasiteľ. Boh je.
Človek nedáva život. Boh dáva.
Človek neprináša ovocie sám zo seba. Ovocie je z Boha.

Boli raz dvaja roľníci, ktorým pán mesta zveril svoje polia. Jednému pri severnej, druhému pri južnej bráne do mesta. Obom zdôrazňoval, že tie polia majú slúžiť všetkým ľuďom v meste bez rozdielu. Nie sú pre pána mesta, ale pre ľudí.
Koncom roka predstúpil pred pána mesta prvý z nich. Úctivo sa sklonil pred svojim pánom a tak aby ho počuli všetci zhromaždení mešťania sa chválil.
„Pane, pole, čo si mi zveril prinieslo úrodu, na ktorú by bol hrdý každý farmár. Dozeral som, aby nič nevyšlo nazmar, aby sa nič nestratilo a nič nerozkotúľalo po krajine, aby si ty nemal stratu a ja nevyšiel na hanbu…“
Znova sa uklonil a urobil krok vzad.
„Nech sa páči, pán môj,“ dodal farmár, „toto je pre teba a tvoj ľud…“
Dvaja jeho sluhovia priniesli pred pána truhlicu plnú zlata. Roľník sa usmieval a jedným očkom pozoroval mešťanov. Zaslúžim si obdiv aj chválu, pomyslel si roľník. A právom. Nič si nenechal pre seba. Vôbec nič.
Keď predstúpi druhý roľník, všetci čakali, že tiež prinesie truhlicu zlata.
„Pole, čo si mi dal na starosť, prinieslo bohatú úrodu,“ začal druhý roľník rovnako ako ten prvý, „a ľudia, čo naň prichádzali, ďakovali za pána, ktorý im to pole zveril. Nemám ani zlato, ani iné dary, ktoré by som ti priniesol. Len prázdne ruky a pozdravy od ľudí, ktorí vďaka tvojej láskavosti majú čo jesť, majú prácu i budúcnosť…“

A čuduj sa svete, pán pochválil druhého farmára viac než prvého.
Dobro sa totiž nevystatuje, lebo nie je naše.
Dobro sa rozdáva.
Dobro je naša vstupenka do neba, ale iba ak nie je počmáraná chválami spolucestujúcich.

Zamyslenie pripravil Dávid Jackanič.