V piatok, 21. júla si pripomíname 250. výročie zrušenia Spoločnosti Ježišovej, ktoré bolo vyvrcholením ťažkej skúšky prenasledovania v 18. storočí.
Dominantnou politickou kultúrou tej doby bol osvietenecký despotizmus posilnený rojalizmom, proti ktorému ostro vystupovali jezuiti, spoločensky a politicky veľmi aktívny a vplyvný rád, hoci nie natoľko, aby zabránil katastrofe. Rehoľa bola veľmi uznávaná, ale mala aj mocných nepriateľov. Okrem zložitých vonkajších príčin existovali aj osobné zlyhania a inštitucionálne námietky voči samotnej Spoločnosti Ježišovej, pričom tento dojem umocňoval rozšírený obraz jezuitov ako panovačných a sebeckých.
Začiatkom konca bola Madridská zmluva, známa aj ako Zmluva o hraniciach (1750), ktorou si Španielsko a Portugalsko vymenili územia obsadené druhou stranou v Južnej Amerike a vystavili domorodé obyvateľstvo možnosti zotročenia, keďže skupina siedmich misií Guaraní prešla do Portugalska. Jezuiti sa proti tomu postavili a od roku 1755 boli väznení a deportovaní do Portugalska, odtiaľ boli mnohí z nich vyhostení, zatiaľ čo iní boli v roku 1759 uväznení na základe obvinenia zo zosnovania neúspešného pokusu o atentát na kráľa. Predseda vlády, budúci markíz Pombal, spustil kampaň na diskreditáciu jezuitov v Európe pomocou poloprávd, lží, preháňaní a manipulácií, ktoré sa opakovaním stali dôveryhodnými.
Vo Francúzsku boli jezuiti rozpustení v rokoch 1762 až 1764 po ekonomickom bankrote neregulárneho podnikania pátra Lavaletta, prokurátora misií na Martiniku.
V Španielsku sa oficiálne uvádzal falošný štátny dôvod, a to účasť na nepokojoch proti ministrovi Esquilachemu v roku 1766. Dňa 2. apríla 1767 Karol III. z „naliehavých, oprávnených a nevyhnutných dôvodov, ktoré si vyhradzujem vo svojej kráľovskej pamäti…“ odsúdil jezuitov na veľmi vážny trest extrañamiento (strata štátnej príslušnosti), ktorý znamenal vyhostenie zo všetkých ich území a zabavenie ich majetku. Vyhostených bolo niečo vyše 5 000 jezuitov. Približne s tridsiatimi misionármi z najodľahlejších miest Sinaloa a Sonora (Mexiko) a s ďalšou skupinou z Chiloé (Čile) sa zaobchádzalo mimoriadne kruto, boli zadržaní možno preto, že ich považovali za špiónov cudzích mocností. Niektorých z nich získali späť ich európski panovníci, ale Španieli zostali ako rukojemníci Karola III. uväznení v kláštoroch po celom Španielsku.
V Taliansku ich vyhostili z Kráľovstva oboch Sicílií v novembri 1767, z Parmy vo februári 1768 a z ostrova Malta 22. apríla toho istého roku.
Dominus ac Redemptor
Po smrti pápeža Klementa XIII. bol zvolený Klement XIV., podľa španielskeho veľvyslanca pápež „stvorený Španielmi“. Jeho nástupca José Moñino prišiel do Ríma v roku 1772 s úlohou potlačiť rád, pričom voči pápežovi a jeho sprievodu uplatňoval politiku prenasledovania. Preto pápež 21. júla 1773 podpísal krátky dokument Dominus ac Redemptor, v ktorom po vymenovaní všetkých potlačených rehoľných rádov vrátane templárov a jezuitov a s odvolaním sa na obvinenia proti Spoločnosti bez toho, aby ich posúdil, vyhlásil: „Zhášame a potláčame často citovanú (Spoločnosť) a rušíme a likvidujeme každý jej úrad, ministerstvo a správu, domy […]. Stále si želáme, aby tento list […] nebol nikdy spochybnený, zneplatnený, odvolaný“. Jezuitov bolo takmer 23 000. Predtým požiadalo o odchod zo Spoločnosti približne 855 španielskych jezuitov.
Krátka správa bola oznámená domom v Ríme a páter generál Lorenzo Ricci, ako aj jeho poradcovia, boli držaní v anglickom kolégiu a potom na Anjelskom hrade, v najvznešenejšej časti väzenia, ale v samoväzbe. Poradcovia boli prepustení, zatiaľ čo páter generál zomrel 24. novembra 1775. Bol tajne pochovaný v Kostole Mena Ježišovho v Ríme.
Bývalí jezuiti dostali ponuku prestúpiť do iných rehoľných rádov, ale väčšina z nich zostala ako svetskí kňazi bez komunitného života. Nemali ľahký prístup ku kňazským službám a venovali sa podpore kultúry, výskumu a literatúry. Niektorí z jezuitských bratov a španielskych študentov boli vysvätení za kňazov a ďalších 136 sa oženilo.
Spoločnosť bola potlačená, ale nezanikla. A tak Spoločnosť Ježišovu, prenasledovanú kráľmi, ktorí mali tituly katolícky (španielsky), najvernejší (portugalský) a najkresťanskejší (francúzsky), chránil protestantský panovník a pravoslávna cárovná, obaja so súkromným životom pochybnej povesti a chránení rovnakým rojalistickým absolutizmom ako ostatní. Fridrich II. podľahol tlaku Karola III. a v roku 1776 potlačil Spoločnosť v Sliezsku a v roku 1780 vo Východnom Prusku, ale cárovná Katarína stála pevne na svojom rozhodnutí. Zaujímavé je, že pred rokom 1772 v Rusku žiadni jezuiti neboli, ale v roku 1772 Rusko anektovalo Bielu Rus alebo Bielorusko, kde pôsobilo 201 jezuitov. A tam našli útočisko na pomerne dlhý čas, až kým ich cár Alexander I. v roku 1820 nevyhostil.
Mnohí bývalí jezuiti vstúpili do Spoločnosti v Rusku a od roku 1801 niektorí z nich odišli do Anglicka, Spojených štátov, Švajčiarska a Holandska, kde sa ani krátke obdobie útlaku jasne neprejavilo.
Z tohto popola, keď sa časy a ľudia zmenili, sa Spoločnosť znovu zrodila. Bol to pápež Pius VII, ktorý 7. augusta 1814 bulou Sollicitudo omnium ecclesiarum – po snahách svojho predchodcu Pia VI. – zavŕšil obnovenie Spoločnosti Ježišovej na celom svete. Odvolával sa aj na breve Catholicae fidei (1801), ktorým potvrdil Spoločnosť Ježišovu v Ruskej ríši i breve Per alias (1804) v kráľovstve oboch Sicílií, tiež aj na žiadosti vysokých cirkevných i významných svetských predstaviteľov, ktoré narastali po zvestiach o plodnej činnosti jezuitov v Rusku i na Sicílii. Pápež Pius zdôvodňuje takto svoje rozhodnutie: „Pre úpadok viery a cirkevnej disciplíny a po mnohých modlitbách a poradách s otcami kardinálmi všetky splnomocnenia a právomoci udelené Spoločnosti Ježišovej v Rusku a na Sicílii sa rozširujú na všetky krajiny sveta“.
Autor: P. Wenceslao Soto Artuñedo SJ, jesuits.global
Viac o obnovení a zrušení Spoločnosti Ježišovej v článku P. Milana Hudačka SJ: Jezuiti v čase zrušenia a obnovenia svojej rehole
