Už sme si akosi zvykli na to, že v našej krajine zúri kultúrna i spoločenská vojna. „My“ a „oni“, „naši“ a „ich“. Liberáli proti konzervatívcom, tradiční proti progresívnym. Každý vo svojom zákope, s jasnými a vyhranenými názormi. Pokusy o dialóg a zmierenie s druhou stranou sa zdajú byť čoraz zriedkavejšími – vlastní človeka pri najmenšej snahe nemilosrdne odsúdia za zradu spoločných pohľadov a tí druhí ho neprijmú, pretože sa už nedokážu preniesť cez svoje dlho živené predsudky.
V tomto kontexte je každý pokus o dialóg vzácny a zaslúži si uznanie a pozornosť. O to viac som sa potešil, keď som zbadal iniciatívu a novú rubriku istého slovenského média a môjho spolubrata, ktorý v nej dostal priestor. Zároveň ma však veľmi prekvapili i mnohé negatívne reakcie, komentáre a blogy o spomínanej iniciatíve i jeho osobe.
Génius kresťanstva počas jeho dvetisíc ročnej existencie spočíval okrem mnohého iného v tom, že dokázal hodnoty Evanjelia odovzdávať ďalej s veľkou odvahou i kreativitou v konkrétnom kontexte a epoche. Kresťanstvo rozprávalo jazykom konkrétneho historického obdobia a zvestovalo Krista, ktorý má byť ohlasovaný v každom kontexte a situácii. Budovalo, spájalo, liečilo. Dokázalo prijať a integrovať mnohé, zdanlivo neprijateľné a neadaptovateľné, a ohlasovať všetkým bez rozdielu radostnú zvesť, ktorá presahuje všetky delenia a kategórie.
Dnes niektorí na Slovensku uprednostňujú kresťanstvo, ktoré sa stále viac vnútorne triešti a namiesto odvahy radostne a bez strachu ohlasovať radostnú zvesť všetkým a každému sa uzatvára do vlastného duchovného, kultúrneho a intelektuálneho „getta“. V dôsledku toho stráca na sile a vo verejnej debate jeho hlas dnes takmer nepočuť.
Toto nebezpečenstvo číhalo na Cirkev počas celej jej histórie. Práve preto si dnes u nás na Slovensku tak veľmi potrebujeme pripomínať slová viacerých dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré opätovne pozývajú kresťanov k dialógu so svetom i sekulárnou spoločnosťou. A práve preto Spoločnosť Ježišova vedomá si množstva tragických konfliktov a rozdelení na svojej poslednej generálnej kongregácii v roku 2016 nazvala jej prvý dekrét „Spoločníci v poslaní zmierenia a spravodlivosti“.
Svet i Cirkev potrebujú dialóg a zmierenie, pretože iba ony liečia rany a zmenšujú priepasti. Práve kresťan by mal byť ich nositeľom tam, kde tak veľmi chýbajú, pretože zakúsil zmierenie s Bohom v Kristovi a skrze neho i so sebou samým a všetkými ľuďmi. Ak namiesto snahy o zmierenie a dialóg budeme útočiť na tých z nás, ktorí sa o nich pokúšajú a vynakladajú na nich svoje úsilie, znetvoríme sebe samým i iným základnú a strhujúcu pravdu kresťanstva o zmierení sveta s Bohom i medzi ľuďmi navzájom a obmedzíme ho iba na bolestnú karikatúru a torzo toho, čím v skutočnosti je a čím je povolané sa stať.
Samuel Jackanič SJ
