Výstup na horu „K19“

V roku 2005 som videl horu K2 [1]. Impozantný vrch, najkrajšia a zároveň najťažšia osemtisícovka, ktorá sa zdoláva omnoho ťažšie ako Mount Everest. Neskôr som spoznával jej krásu cez informačné kanály – ako vyzerá z rôznych strán, jej históriu, výšku, veľkosť, kto ju zdolal…

O 15 rokov neskôr spoznávam novú horu – K19 [2]. Táto hora sa zrazu objavila v grafoch každej krajiny. Ľudia ju skúmajú, obávajú sa jej či dokonca aj ignorujú. Mnohí sa na ňu vybrali nedobrovoľne, niektorí dokonca ľahkovážne. Každý ju chce zdolať. Iní sa na ňu dostali naopak – dobrovoľne a pomáhajú všetkým, ktorí musia túto horu zdolávať – povzbudzujú ich, aby vydržali, alebo ponúkajú inú trasu, ako by sa tejto hore mohli vyhnúť. Ja som jeden z nich…

Pozerať sa so založenými rukami nie je v mojej povahe. Ale ako pomôcť? Zmyslom nášho života je služba. Túžba slúžiť, vymýšľať možnosti, ako niečo urobiť a prijať aj zodpovednosť, je správna. Niektorí začali natáčať videá, ponúkať kurzy, iní sa začali učiť niečo nové, čítať knihy, predávať alebo rozdávať vlastnoručne vyrobené výrobky.

Služba sa nedá zrealizovať bez zapojenia srdca. Čím viac som dostával informácie o K19, tým viac som cítil, že skôr či neskôr sa na túto horu musím vydať aj ja sám. V modlitbe som hľadal, kde ma chce Boh. Stačí sa zapojiť do online debaty? Stačí darovať krv? Stačí ponúkať sviatosti ľudom, ktorí o to požiadajú? … Nedá sa urobiť niečo viac? Niečo Magis? Priestor na službu má každý, kto chce pomôcť. A ešte vždy jej bude málo… Veľa som mudroval, až prišiel e-mail z Ministerstva vnútra SR, kde žiadajú od zasvätených osôb pomoc v repatriačných centrách. Zo srdca prišla len jedna odpoveď: Pane, pošli mňa! Problémom ostala už len jedna vec, moja práca si vyžaduje byť doma v komunite a bez pomoci spolubratov nebude môj odchod možný. Poradil som sa s predstaveným domu, s rektorom kostola, až som nakoniec napísal provinciálovi, že so mnou môže rátať.

Odpoveď prišla veľmi skoro. 1. mája 2020 sme spolu s Petrom Bušom SJ odišli do najväčšieho repatriačného centra v Bratislave, ktoré MV SR vytvorilo v internáte Družba. Odviezol nás Ferko Krištofóry SJ a prišli sme pred brány internátu – nášho nového dvojtýždňového domova, kde sa počet repatriantov pohyboval zhruba do 190.

Prvý deň nám ukázali – kde, čo a ako – a čakali sme na večeru, ktorú bude treba rozdať. Celkom jednoduchá vec. Druhý deň ale neostalo len pri rozdávaní stravy… Spoznávali sme chod repatriačného centra do detailov s ľuďmi, ktorí sú ochotní pomáhať.

Ján, ktorý denne posiela informačné tabuľky a komunikuje s najvyššími našej krajiny. Ľuboš, ktorý pozná každý kút internátu. Patrik a Domino z Dobrovoľnej záchrannej brigády civilnej ochrany – pracovití ľudia s citom pre spravodlivosť. Dve Katky, jedna sťa by prvá dáma a druhá „princezná Lexana“ – ženy, ktoré svoj voľný čas venovali práve službe v našom repatriačnom centre. Naša práca by bola niekedy nekonečná, ale vďaka Sandre, Štefanovi, Mirovi, Lenke, Veronike a ďalším, išla ako po masle. Nesmiem zabudnúť ani na príslušníkov polície, vojakov, dobrovoľníkov zo Slovenského Červeného kríža a občasné návštevy zdravotníkov z rýchlej zdravotnej pomoci. Všetci boli úžasní so zaujímavým príbehom.

Postupom času nás z civilnej ochrany poprosili, aby sme ostali dlhšie. Buď je nás málo, alebo nám dôverujú a vedia, čo
od nás môžu očakávať. Predložili sme ich prosbu provinciálovi a on rozhodol, aby sme zostali do konca mesiaca.

A tak to už nebolo len o rozdávaní stravy, ale o kompletnom zabezpečení chodu repatriačného centra. Ráno o 6:30h skontrolovať izby, či niekto neporušil karanténne pravidlá, upratať priestory a pripraviť sa na nový deň, dodať do kuchyne aktuálny počet stravníkov, pripraviť kávu a čaj pre repatriantov. Potom už len čakať na raňajky. Okolo 8:00h bolo potrebné sa pripraviť na rozdanie stravy. To znamená: preložiť stravu na vozíky, obliecť sa do ochranného oblečenia, poprenášať jedlo na 5 poschodí. Roznos stravy veľmi záležal od počtu dobrovoľníkov. Najdlhšie sa rozdávala káva a čaj, bežne aj 2,5h. Potom sa zozbieral odpad, ktorý repatrianti dávali pred svoje dvere. Nastal krátky čas oddychu pred obedom… Počas čakania sa riešili rôzne vzniknuté problémy (zdravotné problémy repatriantov, nákupy pre nich či prepúšťanie). Keď bolo poobede trochu času, využili sme ho na krátku modlitbu a odslúženie sv. omše. Večer prišiel znova kolotoč s rozdávaním stravy. Počas dňa sme sa niekoľkokrát obliekali do ochranných odevov, nielen kvôli strave, ale aj kvôli odneseniu objednaného nákupu alebo nejakého potrebného dokumentu, poprípade, keď bolo potrebné niečo zistiť či skontrolovať. Obleky boli vynikajúce na potenie – sťa by osobná sauna. Boli dni, kedy nebol čas na spánok. Stávalo sa totiž, že nám z hraníc prinášali repatriantov celú noc. Boli to veľmi náročné dni a na druhý deň bolo potrebné zo seba vydať znova maximum: obliecť sa do ochranného oblečenia, nasadiť respirátor, štít a ísť medzi ľudí.

Asi po 10 dňoch našej práce sme už pomaličky, ale isto začínali pociťovať únavu, a poprosili o oddych. Načerpali sme sily spánkom či prechádzkou v prírode a na druhý deň znova do práce. Po ďalších 10 dňoch sme znova dostali jeden deň voľna.

Na záver aspoň jeden príklad (z mnohých) kedy sme pomohli človeku:

Jeden večer sme skončili dosť neskoro a chcel som sa ešte trochu porozprávať s Pánom. Vonku sa obšmietal párik tak som sa zastavil a ironicky navrhol, či náhodou nechcú ísť na 2 týždne do karantény, 🙂 keďže sa pohybujú v karanténnej zóne. Oni na to, že tu majú niekoho, komu by chceli odniesť nejaké veci. Prebral som vak a keďže sme mali povinnosť pozrieť sa do tašiek či tam nie je alkohol, uvidel som veľa liekov. Na druhý deň som dobrovoľníkom z Červeného kríža ukázal batoh a poprosil ich, aby zistili, o čo ide. Zistili jeho zdravotný stav a spolu s mestským úradom sme mu pomohli, aby bol okamžite prepustený do domácej karantény. Ďakujem Bohu, že som mohol byť súčasťou Jeho plánu – pomoci chorému človeku.

A úplne na záver sa chcem znova poďakovať všetkým dobrovoľníkom z civilnej ochrany, Červenému krížu, polícii, pracovníkom z mestského úradu Karlova Ves, pracovníkom internátu Družba… všetkým. Po dlhej dobe som mohol prežívať čas „mimo“ svojho obľúbeného miesta. Spolu s Petrom sme spoznali nových ľudí a oni spoznali nás. Mnohí z nich mali a majú rôzne skúsenosti s Cirkvou, s kňazmi, s veriacimi. Verím, že nás takto mali možnosť spoznať omnoho viac, keďže sme s nimi trávili 30 dní, 24h denne.

Ďakujem Bohu za pomoc, za rozhovory, za stretnutia, pri ktorých sa otvárali rôzne témy, týkajúce sa viery. Sv. Ignác a jeho duchovné cvičenia boli veľmi dobrou matériou na povzbudenie, posilnenie, ale aj ako inšpirácia na zamyslenie sa. Ďakujeme všetkým, ktorí nám akýmkoľvek spôsobom pomohli k tejto novej skúsenosti. 🙂 AMDG
a