Počas pandémie, ako dobre vieme, ostali zo dňa na deň zatvorené školy, štadióny, kostoly, potom reštaurácie, obchodné centrá, neskôr veľké fabriky. Okrem spomínaných kostolov museli zostať zatvorené aj mnohé iné apoštoláty a diela nás – rehoľníkov.

Zrazu sme zistili, že máme čas, ktorý mnohým z nás tak veľmi chýbal. Mali sme možnosť zastaviť sa, oddýchnuť si, v našich komunitách sme boli viac spolu. No na druhej strane sa vynorila otázka: Čo robiť v tomto čase – v tejto neočakávanej a pre každého novej situácii? Čakať, kým to prejde? Alebo hľadať nové formy služby? Určite sa od počiatku objavilo veľa dobrých nápadov a iniciatív.

S prosbou o pomoc sa na rehoľné komunity obrátilo Ministerstvo vnútra. Išlo konkrétne o dobrovoľníctvo v repatriačných zariadeniach na Slovensku, ktoré boli, ako dobre vieme, otvorené a zriadené za účelom, aby prijímali našich občanov, alebo iných, s prechodným pobytom na Slovensku, ktorí sa vracali domov zo zahraničia. Takýchto zariadení vzniklo na Slovensku okolo 65 a aby mohli fungovať, potrebovali ochotných ľudí.

Za nás – jezuitov sme na túto prosbu odpovedali ja, Peter Buša, a môj spolubrat Martin Halčák. Ochota ísť a byť disponovaný, sa ale rodila postupne. V modlitbe a odovzdaní sme sa pýtali a načúvali, kam nás Boh v tomto čase pozýva. Spomenul som si na slová z jedného nášho dokumentu, ktorý hovorí toto: „V každom poslaní, ktoré uskutočňujeme, sa iba usilujeme byť tam, kam nás On pošle. Milosť, ktorú dostávame ako jezuiti, je byť a ísť s Ním, hľadieť na svet jeho očami, milovať jeho srdcom a vstúpiť do jeho hĺbok s jeho bezhraničným spolucítením.“
Dali sme sa teda, po konzultácii s našimi predstavenými k dispozícii a hneď prišla aj prosba z Bratislavy z repatriačného zariadenia, ktoré bolo zriadené na vysokoškolských internátoch Družba v Karlovej Vsi a otvorené 30. apríla 2020.

Spolu s Martinom sme prišli na Družbu hneď na druhý deň – 1. mája. Boli sme ochotní ostať a pomáhať s tým, čo bolo treba. Najprv sme sa dali k dispozícii naplno na dva týždne s tým, že by sme v tomto zariadení po celý čas aj bývali. Brali sme to ako výzvu, novú skúsenosť, aj keď sme vôbec nevedeli, do čoho ideme a čo nás tam čaká. Keďže toto zariadenie bolo akurát otvorené, prišli sme v čase, kedy prijali viac než 140 repatriantov a taktiež bolo treba aj mnohé veci nastaviť. Na mieste boli dobrovoľníci z Dobrovoľnej záchrannej brigády civilnej ochrany, Červeného kríža, policajt, vojak, pán z Odboru civilnej ochrany a krízového riadenia a šéf objektu.

Pred príchodom sme mali informáciu, že naša pomoc bude predovšetkým pri registrácii repatriantov, pri roznášaní stravy a pri zbere odpadkov. Určite tomu tak spočiatku aj bolo. Taktiež to zaberalo veľa času, keďže naše zariadenie, kam sme prišli, bolo najväčšie v Bratislave. No popritom sme postupne spoznávali chod celého zariadenia a taktiež sme boli začlenení do Civilnej ochrany, kde to už nebolo len o rozdávaní stravy, ale o kompletnom zabezpečení chodu repatriačného centra.

Dni vyzerali asi takto: ráno skontrolovať izby, či niekto neporušil karanténne pravidlá, upratať a pripraviť priestory kancelárie na nový deň, pripraviť kávu a čaj a okolo ôsmej rozdať raňajky. To ako rýchlo sa rozdala strava, káva a čaj záležalo od počtu dobrovoľníkov. Po raňajkách sme mali krátky čas na oddych, alebo sa riešili rôzne vzniknuté problémy (zdravotné ťažkosti repatriantov, nákupy, prepúšťanie repatriantov). Na obed a večer prišiel znova kolotoč s rozdávaním stravy. Keď sme mali popoludní trochu času, snažili sme sa ho využiť na oddych, osobnú modlitbu a omšu. Počas dňa sme sa niekoľkokrát obliekali do ochranných odevov, nielen kvôli strave, ale aj kvôli odneseniu objednaného nákupu alebo nejakého potrebného dokumentu, poprípade, keď bolo potrebné niečo zistiť či skontrolovať.

Boli dni, kedy nebol čas na spánok. Hlavne vtedy, keď nám privážali z hraníc repatriantov celú noc a bolo ich potrebné registrovať, zmerať im teplotu, ubytovať, poskytnúť dôležité informácie, ale tiež prehodiť pár slov a upokojiť, vypočuť keďže ľudia tento pobyt v repatriačnom zariadení prijímali ťažko. Bol to pre všetkých veľmi náročný čas a na druhý deň bolo treba zo seba opäť vydať maximum: obliecť sa do ochranného oblečenia, nasadiť respirátor, štít a ísť medzi ľudí.

Ľudia v zariadení neboli spokojní s tým, že tu musia tráviť čas, mnohí z nich sa vracali za svojimi rodinami a blízkymi po dlhom čase a namiesto toho, aby ich kroky smerovali domov, museli stráviť niekoľko dní ešte v takomto zariadení až do času, kým nebudú otestovaní. Potom počkať na výsledok a ak bol negatívny, mohli zariadenie opustiť a dokončiť 14-dňovú karanténu doma. Počas ich pobytu sme sa snažili s týmito ľuďmi rozprávať či už cez mobil, ktorý bol k dispozícii, alebo priamo s nimi samozrejme, za prísnych hygienických a bezpečnostných podmienok. Prehodiť pár slov, vypočuť ich a dať im najavo, že sme tu pre nich a s nimi. A keď mali nejaké námietky či výhrady, o ktoré sa podelili na sociálnych sieťach s ostatnými ľuďmi z týchto zariadení, snažili sme sa s nimi hneď komunikovať a veci vysvetliť, prijali to pekne a svoje kritické statusy zväčša stiahli a poďakovali sa za ochotu. Pohotová komunikácia bola veľmi dôležitá a pomáhala nám udržať celkom pokojnú situáciu v zariadení.

Takto sa postupne z dvoch týždňov vykľul celý mesiac, keďže nás z Civilnej ochrany poprosili, či by sme tam nemohli ostať. Predložili sme ich prosbu provinciálovi a on rozhodol, aby sme zostali do konca mesiaca.

Okrem služby repatriantom sme veľa času trávili s vynikajúcimi ľuďmi: s dobrovoľníkmi z Červeného kríža, spomínanej Civilnej ochrany a ostatnými dobrovoľníkmi, tiež policajtami a vojakmi, ktorí sa starali o bezpečnosť. Vytvorili sa pekné vzťahy, priateľstvá a celková atmosféra medzi nami nám pomáhala zvládnuť tento náročný čas a riešiť ťažké situácie, ktoré sa objavili. Na Družbe sa vytvorila „družba“ medzi nami.

Prežili sme naozaj intenzívny a silný mesiac, ktorý nás veľmi obohatil, stretli sme vynikajúcich ľudí, ktorí sa dávajú naplno, vnímali sme ich profesionalitu a nasadenie, tiež sme sa od nich veľa naučili. Vďaka dobrej atmosfére sme vytvorili pekné spoločenstvo a ostali v kontakte aj naďalej. Takto sme mohli aspoň trochu prispieť a pomôcť ľuďom v čase pandémie, ktorá postihla celý svet, nevynímajúc ani Slovensko.

Veľká vďaka patrí našim rehoľným predstaveným, ktorí nás na túto službu uvoľnili a všetkým ľuďom, ktorých sme tam mohli stretnúť, spoznať a spolupracovať s nimi.

Peter Buša SJ