V nedeľu 21. mája napoludnie sa v Španielsku skončila 71. kongregácia prokurátorov. Väčšina prokurátorov hlasovala za non cogenda, teda že nie je aktuálne potrebné zvolávať generálnu kongregáciu.
Popoludní sa prokurátori zhromaždili v bazilike v Loyole, aby spolu s miestnymi veriacimi slávili ďakovnú sv. omšu. Hudba a spev odzrkadľovali atmosféru útechy na konci tohto pre smerovanie Spoločnosti Ježišovej tak dôležitého stretnutia. V homílii sa generálny predstavený, P. Arturo Sosa, SJ, prihovoril aj týmito slovami:
Je šťastnou zhodou okolností, že túto sv. omšu na záver 71. kongregácie prokurátorov Spoločnosti Ježišovej slávime práve tu, v bazilike v Loyole, na slávnosť Nanebovstúpenia Pána.
Ako vtedy s apoštolmi, aj s nami bol ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Ježiš a učil nás pri kongregačnom stole počas týchto dní, ktorých bolo nakoniec príliš málo. Delili sme sa jeho slovom, jeho Telom a Krvou. Znova sme, ako spoločníci v najmenšej Spoločnosti Ježišovej, načúvali jeho volaniu obrátiť sa a nasledovať ho v jeho chudobnom a pokornom spôsobe života a tak sa stali lepšími spolupracovníkmi v jeho poslaní zmierenia.
Nanebovstúpenie ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Pána je zdrojom útechy, ktorú sme zakúsili aj my. Smútok z utrpenia ukrižovaného a pocit odlúčenia sa stávajú radosťou viery, ktorá nás vedie k tomu, aby sme svoju nádej vkladali do toho, ktorý poslal Ježiša, aby vykúpil svet, a teraz posiela svojho Ducha svojim nasledovníkom. Lebo práve Otec pozná spôsob a čas na uskutočnenie úplného zmierenia všetkého v Kristovi. Je na jeho učeníkoch, aby tak ako Ježiš išli plniť Jeho vôľu na každom mieste a v každom okamihu dejín.
Po tom, čo im dal poslanie, „keď pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí (Sk 1, 9 – 10).“ Predstavme si na chvíľu pocity a pohnutia, ktoré sa zračili v srdciach a mysliach učeníkov, ktorí sa ocitli pred zodpovednosťou pokračovať v misii, ktorá ďaleko presahovala ich sily, prostriedky a schopnosti… bez Ježišovej prítomnosti, či skôr bez prítomnosti, na ktorú si zvykli pred Veľkou nocou a po nej.
Možno cítime niečo podobné, keď sa vzďaľujeme od potešujúcej skúsenosti, ktorú sme v týchto dňoch zdieľali. Hľadíme na nebo, pozorujúc vzďaľujúce sa podmienky, v ktorých sme zakúsili útechu, a prepadajú nás pochybnosti o zodpovednosti, ktorá nám bola zverená. Cítime, že sme „minima Compagnia“ (malá Spoločnosť), nedostatočne personálne obsadená, nedostatočne vybavená, krehká, hriešna…
Lukáš pokračuje vo svojom rozprávaní tým, že keď boli takto zmätení z toľkej neistoty, „zrazu sa pri nich postavili dvaja muži v bielom rúchu. Povedali: Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“
Je to silná výzva dôverovať tomu, kto nás povolal k tomuto spôsobu života. On neodišiel navždy. Napomenutie, aby sa opäť s dôverou pozreli do sveta, aby sa vydali na cestu s dôverou v toho, ktorý volá, učeníkom určite pripomína záverečné slová Matúšovho evanjelia: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“.
Preto s obnovenou dôverou a vkladajúc do neho všetku svoju nádej, vydajme sa do sveta neohrozene ohlasovať radostnú zvesť o istej možnosti zmierenia s príchodom kráľovstva spravodlivosti, lásky a pokoja.
