sv. Ignác z Loyoly 2018-05-18T11:52:29+00:00

sv. Ignác z Loyoly

Ľudské úmysly sa často líšia od Božích úmyslov. Keď je však človek ochotný spolupracovať s Božou milosťou, môže napokon dosiahnuť ciele, o ktoré pôvod­ne nemal záujem a ktoré podľa ľudských predpokladov vysoko prevyšovali jeho schopnosti. Tieto slová možno naplno uplatniť na sv. Ignáca Loyolského, zakladateľa je­zuitskej re­ho­le a na jeho životné dielo.

* * *

Sv. Ignác Loyolský pochádzal z baskickej provincie Guipúzcoa v severnom Španielsku. Narodil sa v r. 1491 v kaštieli Loyola ako najmladší z dvanástich či trinástich detí baskického šľachtica Beltrána Ibañeza de Oñaz. Pri krste dostal me­no Iñigo Lopez, ktoré si neskôr zmenil na Ignác (Ignatius) na počesť sv. Ignáca An­tiochijského. Jeho matka po jeho narodení chorľavela a čoskoro zomrela. Pre­to ho v prvom období jeho života dali na výchovu istej vidieckej žene v blízkosti loyolského kaštieľa. Neskôr sa starala o dorastajúceho chlapca manželka jeho star­šieho brata Martína Garcíu – Magdaléna de Araoz.

Starnúci otec chcel čo najlepšie zabezpečiť budúcnosť najmladšieho syna. Preto ho dal učiť čítať a písať. Chlapec oboje dobre zvládol, dokonca mal pekné písmo. Otec sa nádejal, že z neho môže byť pisár alebo azda aj notár, prípadne dajaký du­chovný. Preto ho dal pre každý prípad zapísať do klerického stavu, čo bolo spoje­né s obradom tonzúry, charakteristického vystrihnutia alebo pristrihnutia vla­sov. Ale Iñigo nechcel byť ani úradníkom ani klerikom. Jeho predkovia a bratia boli rytieri a vojaci. Tým chcel byť aj on.

Iñigove chlapčenské sny sa začali plniť, keď sa ako 16-ročný dostal na dvor kráľovského pokladníka Juana Velázqueza. Tam sa mu otvárala rytiersko-­dvoran­ská kariéra v kráľovských službách. Mal možnosť oboznámiť sa s diploma­tickými úlohami, ale aj s čnosťami a nečnosťami rytierskeho života. Rád narábal so zbraňami a ľahko sa dal vyprovokovať do nebezpečných šarvátok. Z jeho rytierskych čností možno spomenúť vernosť v službe, statočnosť až po pohŕdanie nebezpečenstvom a ochranu slabších, medzi ktorých rytieri zaraďovali predovšetkým ženy. Iñigo dokonca sníval o dáme z kráľovského rodu, pre ktorú bol ochotný vykonať aj tie najťažšie veci.

Romantická idyla mladého Loyolu sa skončila smrťou španielskeho kráľa Fer­di­nanda r. 1516. Ferdinandov nástupca Karol I. Habsburský (neskorší cisár Karol V.) zasiahol nešťastne do života kráľovského pokladníka Velázqueza, takže tento čoskoro zomrel v dlžobe a nemilosti. Iñigo takto stratil pána a ochrancu. Ujala sa ho Velázquezova ovdovená manželka, ktorá mu na rozlúčku dala niečo peňazí, dva kone a odporúčanie nájerskému vojvodovi Manriquovi de Lara, ktorý bol na­varrským miestokráľom.

Vojvoda Antonio Manrique de Lara prijal Iñiga ako rytiera a spoločníka, ktorý podľa potreby vykonával diplomatické služby a zúčastňoval sa na vojenských podujatiach. Rozhodujúca pre Iñigov ďalší život bola francúzsko-španielska voj­na o Navarru v máji 1521. Vtedy (pravdepodobne v piatok 24. mája) bol 30-ročný Loyola pri obrane pevnosti v navarrskom hlavnom meste Pamplone ťažko ra­ne­ný. Kanónová guľa mu roztrieštila pravú nohu a poranila ľavú.

Ani pohotové ošetrenie francúzskych lekárov, ani zdĺhavá liečba v rodnom kaštieli nevedeli dať nohu celkom do poriadku. Hoci si dal Iñigo lámať a rezať zle zrastené kosti, aby mu znetvorená noha neprekážala v ďalšej rytierskej karié­re, pravá noha ostala kratšia, takže Iñigo po celý ďalší život krí­val.

Zmena života

Pri dlhom doliečovaní v Loyole ranený „caballero” (rytier) chcel čítať rytierske romány, s akými sa kedysi stretol na dvore kráľovského pokladníka Velázqueza. Ale v loyolskom kaštieli nič také nebolo. Dobrá švagriná Magdaléna de Araoz mu mohla ponúknuť iba Život Krista a známu zbierku životopisov svätých Le­genda aurea. Z dlhej chvíle sa Iñigo dal do ich čítania. A tu postupne začal po­zná­vať iné rytierstvo, oveľa ušľachtilejšie ako jeho doterajšie. Obdivoval, čo urobili sv. František, sv. Dominik a iní svätí v službe najvyššieho Pána. Napokon sa rozhodol, že ich bude nasledovať. Ale ako?

Sprvoti mal v úmysle vstúpiť do prísneho kartuziánskeho kláštora, kde by konal také ťažké skutky pokánia, aké robili dávni svätí. Ale napokon sa rozhodol, že pôjde ako chudobný pútnik do Jeruzalema. Tam potom ostane, aby mohol navštevovať miesta posvätené životom a utrpením Pána Ježiša a aby pritom po­máhal dušiam. Ale predtým bolo treba dokončiť vyúčtovanie z minulého života.

V Loyole na ňom zbadali veľkú zmenu, ale on nikomu neprezradil svoje plá­ny. Niekedy koncom februára 1522, v pekných rytierskych šatách s dýkou a me­čom na opasku, vysadol v Loyole na mulicu a pobral sa smerom na juh. Na na­lie­hanie brata Martina prijal dvoch sprievodcov z loyolského služobníctva, ktorí mali odprevadiť Iñiga na vojvodov dvor do Navarrety. Pripojil sa aj brat Pero Ló­pez, ktorý bol kňazom, ale nerobil veľkú česť kňazskému stavu.

Po odchode z Loyoly Iñigo nechcel odkladať uskutočňovanie svojich pred­stáv o duchovnom rytierstve. Preto napriek zimnému počasiu odbočil z hlavnej cesty do baskických vrchov, kde v mariánskej svätyni Aránzazu prebdel celú noc pred milostivou sochou Panny Márie. Podľa neskorších náznakov sa dá vážne predpokladať, že tu zložil sľub večnej čistoty. Po nočnom bdení skupinka zim­ných pútnikov pokračovala v ceste. Po zastávke v meste Oñate, kde Loyolovci nav­štívili svoju vydatú sestru, sa brat Pero vrátil. Iñigo pokračoval s dvoma slu­hami na vojvodov dvor v Navarrete. Tam prepustil sluhov, aby sa vrátili do Loy­oly. Odteraz bol slobodný pre uskutočňovanie svojich náročných ideálov.

Pri stretnutí s vojvodom krívajúci rytier oznámil svoj úmysel skončiť so služ­bou v miestokráľovej družine a žiadal si vyplatiť poslednú mzdu. Keď Antonio Man­rique de Lara neúspešne ponúkal Iñigovi výhodné miesto, napokon sa s ním rozlúčil. Tým sa Loyolovi uvoľnili posledné záväzky vo svete. Z peňazí, ktoré dos­tal, časť použil na vyplatenie minulých podlžností, časť venoval na opravu a ozdobu jedného obrazu Panny Márie a časť si ponechal na nevyhnutné výdavky počas ďalšieho putovania. Jeho najbližším cieľom bolo známe mariánske pút­nické miesto Montserrat neďaleko Barcelony. Tam chcel aj navonok dokončiť zmenu, ktorá sa v ňom odohrala po zranení v Pamplone.

Do pútnického strediska, ktoré spravovali benediktíni, prišiel okolo 20. marca. Po trojdňovej príprave si vykonal všeobecnú spoveď z celého dovtedajšieho ži­vo­ta. Mulicu daroval kláštoru, zbrane dal zavesiť medzi votívne dary k milos­ti­vej soche Panny Márie a parádne rytierske šaty dal jednému žobrákovi. Potom si obliekol vrecovité pútnické rúcho, ktoré si zaobstaral cestou pred príchodom na Montserrat. Takto strávil celú noc pred sviatkom Zvestovania – chvíľami kľa­čiac, chvíľami stojac – pred montserratskou Madonou.

Ráno sa ako celkom nový človek vydal na ďalšiu cestu. No nie priamo do Bar­ce­lony, ale do blízkej Manresy, kde si v odlúčenosti chcel usporiadať dojmy pos­ledných dní. Avšak z krátkej plánovanej zastávky sa stalo jedenásť mesiacov dra­matickej duchovnej skúsenosti. Iñigo tu prežíval svoje veľké duchovné cvičenia. Pokojné útechy sa striedali s prudkými duchovnými bojmi a obdobia suchoty s prekvapujúcimi osvieteniami. To všetko pôsobilo na jeho životnú premenu. Možno povedať, že koncom marca 1522 prišiel do Manresy ako hor­livý novo­obrátenec a koncom februára 1523 sa vydával na ďalšiu cestu ako vnútorne pretvo­rený duchovný muž.

Iñigove manrézske poznatky, ktoré získal v rozjímaniach, a iné duchovné skú­senosti sa stali základom jeho známych Duchovných cvičení, a tak poslúžili jeho nasledovníkom i nespočetným veriacim mnohých generácií k duchovnej obno­ve života.

Z Manresy šiel Iñigo do Barcelony, odkiaľ cestoval loďou do Talianska. Tam dostal v Ríme pápežské povolenie na púť do Svätej zeme. Z Ríma šiel peši do Be­nátok a odtiaľ loďou cez ostrov Cyprus do Palestíny, kam prišiel 25. augusta 1523. Napriek obmedzeniam a šikanovaniu tureckých vojakov, ktorí vtedy okupovali sväté miesta, loyolský pútnik sa cítil v domovine svojho Pána veľmi šťastný a chcel tam zostať. Ale františkáni, ktorí boli ustanovením Svätej stolice a so súhla­som tureckých vrchností strážcami svätých miest, mu to nedovolili. A tak sa cez Taliansko vrátil do Barcelony niekedy v predjarí roku 1524.

Ako zaujímavosť možno spomenúť, že Iñigo prekonal celú cestu do Svätej zeme a späť bez peňazí. Tie, čo mu dali rozliční obdivovatelia a dobrodinci, roz­dal. To málo jedla, čo potreboval, si vyžobral. Najhoršie bolo s miestom na lodi. Niektoré lode ho odmietli, ale vždy sa našla aj taká, ktorá ho bezplatne prepravila ta, kam chcel ísť.

Hľadanie životnej cesty

Po návrate z púte Iñigo hľadal odpoveď na nástojčivú otázku: Čo ďalej? Okrem služby Bohu chcel slúžiť aj dušiam pre ich dobro a na väčšiu Božiu os­la­vu. Po nezaujatom posudzovaní rozličných možností prišiel k presvedčeniu, že spomenutý cieľ ľahšie dosiahne, keď bude aspoň trochu študovať. Nebolo to ľah­ké rozhodnutie pre muža, ktorý mal od mladosti odpor k štúdiu a teraz už dobre pre­­kročil tridsiaty rok života. No svojou charakteristickou silou vôle prekonal vnú­torné námietky i vonkajšie ohľady a spolu s barcelonskými chlapcami si sa­dol do školských lavíc.

V Barcelone Iñigo študoval dva roky latinčinu. Potom na radu svojho učiteľa šiel pokračovať v štúdiu na univerzitu v Alcale. Tam sa popri štúdiu venoval aj intenzívnej apoštolskej činnosti. Medzičasom si získal štyroch mladších spoloč­ní­kov. Žili v chudobe, venovali sa dobročinnosti a poučovali ľudí o viere a o za­cho­vávaní kresťanských zásad. Ich život a účinkovanie spôsobilo rozruch a vy­vo­lalo zásah cirkevných úradov. Tie napokon zakázali Iñigovi a jeho spoloč­níkom poučovať ľudí o viere a mravoch, kým si nevykonajú poriadne štúdiá. Aby sa vyhol ďalším ťažkostiam, Iñigo prešiel z Alcaly na univerzitu do Sala­manky, ale tam sa opakovalo to isté. Napokon znechutený ťažkosťami, ktoré za­kúsil v Španielsku, odišiel v januári 1528 do Paríža, kde sa dal študovať filozofiu a teológiu na tamojšej slávnej univerzite.

Na parížskej univerzite sa stretali nielen študenti a profesori rozličných ná­rod­ností, ale aj rôzne myšlienkové prúdy, čo umožnilo Iñigovi urobiť si lepšiu predstavu o politickej situácii v Európe a o náboženskej situácii v západnom kresťanstve, ktoré sa začalo trieštiť vplyvom rôznych reformátorov. Videl, že Cir­kvi neškodí iba pokles mravov, ale i nedostatok patričnej úcty a poslušnosti. Ako neskôr napísal Iñigov tajomník P. Polanco, v strednej (a to platilo aj o západnej) Európe „po­slušnosť voči rímskemu apoštolskému stolcu nielenže už nejestvo­vala, ale obrá­tila sa na akúsi zásadnú nenávisť. Je neuveriteľné, ako sa pohŕdalo sviatosťami a inými svätými vecami. Robili tak nielen otvorení odporcovia Cirkvi, ale aj tí, čo sa eš­te držali starého poriadku.” (Polanco, J.: Chronicon SJ, III, s. 248–249)

Takýto postoj sa musel hlboko dotknúť Iñigovho rytierskeho ducha, pre ktoré­ho bola disciplína a vernosť vecou nielen vonkajšieho poriadku, ale aj srdca. Do­vtedy pokladal za najvýznamnejšiu čnosť chudobu. Okrem evanjelia sa mohol pritom opierať o príklad svätých, najmä sv. Františka Assiského, a o historickú skú­senosť, podľa ktorej bohatstvo viedlo k úpadku v ľudskej spoločnosti a oso­bit­ne v Cirkvi. To boli dostatočné dôvody na to, aby trvale vyžadoval od svojich nasledovníkov dôsledné dodržiavanie chudoby. Ale parížske poznanie duchov­ného odboja, ktorý sa šíril v Európe proti Cirkvi a zvlášť proti Kristovmu zástup­covi na zemi, priviedlo Ignáca (ako sa odvtedy začal nazývať) k osobitnému zdô­raz­ňo­vaniu inej čnosti, a to poslušnosti a bezpodmienečnej oddanosti Cirkvi. Pre­zrádzajú to okrem iného „Pravidlá o cítení s Cirkvou”, ktoré pridal v Paríži ku knihe Duchovných cvičení.

Ignác bol v Paríži celkove sedem rokov: od februára 1528 do apríla 1535. V r. 1533 dosiahol akademický titul „Magister artium”, čo zodpovedá anglo–americ­kému „Master of Arts” a stredoeurópskemu doktorátu filozofie.

Utvorenie spoločenstva

Ignácovi mladí druhovia, ktorých nechal v Španielsku, mali prísť po istom čase za ním do Paríža. Ale bez jeho vedenia neostali verní pôvodným ideálom, hoci dvaja z nich si zvolili duchovné povolanie. Tým pevnejší sa ukázali šiesti spoločníci, podobne ako on študenti parížskej univerzity, ktorých získal svojím osobným prí­kladom a duchovnými cvičenia­mi. Boli to učení a Cirkvi oddaní mladí muži, ktorí neskôr vykonali veľa v služ­be Cirkvi a v službe duší. Boli to: Peter Favre, František Xavérsky, Šimon Rod­rigues, Diego Laínez, Alfonz Salmerón a Mikuláš Bobadilla.

Ich prvým spoločným formálnym úkonom bol sľub, ktorý urobili 15. augusta 1534 v kaplnke na vrchu Montmartre za parížskymi hradbami. Sľubom sa za­viazali, že pôjdu do Svätej zeme, kde budú v chudobe pracovať na Božiu oslavu a pre dobro duší. Keby sa však plánovaná cesta nemohla uskutočniť, po roku ča­kania sa ponúknu pápežovi ako Kristovmu zástupcovi na zemi, aby ich použil, ako bude chcieť.

Po zložení sľubu všetci pokračovali v štúdiách v Paríži. Prvý odišiel z Paríža práve Ignác, a to už na jar 1535. Kvôli často opakovaným žlčníkovým záchvatom mu lekári radili prerušiť štúdium a na istý čas odísť na vzduch rodného kraja. Je­ho spoločníci s tým súhlasili a zároveň mu dali listy, ktoré mal odovzdať ich príbuzným. V listoch oznamovali rodine svoje celoživotné rozhodnutie.

Ignác bol vo svojej domovine asi tri mesiace. No nebýval v rodnom kaštieli, ale v útulku pre chudobných neďaleko mesta Azpeitie. Nebola to však rekreácia, ako si ju predstavovali lekári. Ignác tam robil pokánie za hriešnu minulosť, ká­zal, vyučoval katechizmus a odstraňoval neporiadky, či už to bolo vášnivé kartá­renie, prípady konkubinátu alebo pohoršlivé spory medzi farským duchoven­stvom a inými zložkami cirkevnej obce.

Koncom júla sa pobral navštevovať rodiny svojich spoločníkov. Keďže šiel pe­ši, trvalo mu to asi tri mesiace. Konečne v neskorej jeseni opustil Španielsko, aby sa tam už nikdy nevrátil. Do Benátok prišiel koncom roku 1535. Tu, nakoľko sa dalo, pokračoval v štúdiu teológie a dával duchovné cvičenia významným osob­nostiam.

Ignácovi druhovia prišli do Benátok 8. januára 1537. Namiesto šiestich však bo­li deviati, lebo po Ignácovom odchode z Paríža sa k nim pridali ďalší traja štu­denti parížskej univerzity. Dvaja boli už kňazi. Ignác zase získal troch v Benát­kach. Teraz mohli všetci pokračovať v spoločnom programe. Chceli splniť pre­do­všetkým dve úlohy: nekňazi mali prijať kňazskú vysviacku a v lete mali všetci odcestovať pútnickou loďou do Svätej zeme.

Na obidve úlohy sa pripravovali modlitbou a dobročinnosťou. Bývali v dvoch nemocniciach, kde konali tie najnižšie práce okolo chorých od čistenia živých až po pochovávanie mŕtvych. Kňazi udeľovali sviatosti. V marci všetci okrem Igná­ca odišli do Ríma, aby si vyžiadali pápežské dovolenie na púť do Svätej zeme. Pá­pež im rád vyhovel. Okrem toho im dal písomné povolenie, podľa ktorého všet­ci nekňazi tejto skupiny mohli prijať kňazskú vysviacku od hociktorého biskupa aj mimo jeho jurisdikčnej oblasti.

S týmito významnými privilégiami sa vrátili k Ignácovi. Po horlivej príprave prijali 24. júna kňazskú vysviacku z rúk dalmatínskeho biskupa Vincenta Negu­santiho. Iba najmladší Salmerón musel čakať do októbra, lebo v júni nemal ešte 22 rokov. Okrem toho všetci zložili sľub chudoby a čistoty do rúk pápežského le­gáta Girolama Veralla. Na slúženie prvej svätej omše sa pripravovali 40-dňo­vou utiahnutosťou a modlitbou. Po tomto duchovnom sústredení vystúpili na verej­nosť a začali kázať na námestiach miest. Neskôr sa rozišli po severotalianskych univerzitných mestách. Všade dosiahli dobré výsledky.

Teda prvý cieľ dosiahli. Druhý – púť do Svätej zeme – sa však neuskutočnil pre vojnové napätie medzi Benátkami a Tureckom. Ostávala druhá alternatíva: ponúknuť sa do služieb pápežovi ako Kristovmu zástupcovi. S týmto zámerom sa koncom októbra 1537 Ignác sprevádzaný Petrom Favrom a Diegom Laínezom vybral do Ríma. V očakávaní osudových rozhodnutí Ignác prežíval veľké du­chov­né pohnutia, ktoré vyvrcholili zjavením v kaplnke La Storta neďaleko Rí­ma. Bolo to prijatie jeho modlitieb, v ktorých prosil nebeského Otca i Pannu Má­riu, aby ho pridružili k Ježišovi Kristovi. Bolo to zároveň zavŕšenie Ignácových rytierskych túžob, keď sa po opustení svetskej služby chcel stať rytierskym slu­žob­níkom večného Pána. On i jeho spoločníci sa mali stať Ježišovými spoločníkmi a mali niesť jeho meno.

V Ríme sa Ignác venoval duchovnej službe, pričom dával duchovné cvičenia viacerým významným osobnostiam. Favre a Laínez vyučovali teológiu na rím­skej univerzite La Sapienza. Po Veľkej noci 1538 prišli do Rí­ma aj ostatní spoloč­níci. Tak mohli konečne uskutočniť svoje predsavzatie – ponúknuť svoje služby pápežovi. Bol ním vtedy Pavol III. Ten ich ponuku s radosťou prijal. Ako prvý akt ich vymenoval za učiteľov kresťanskej náuky na všetkých základných ško­lách v Ríme.

Na rozdiel od svojich druhov Ignác odkladal svoju prvú sv. omšu poldruha roka. Pravdepodobne ju podľa svojho pôvodného programu chcel slúžiť vo Svä­tej zemi. Keď sa mu však tento životný sen nesplnil, slávil svoje primície na Via­noce 1538 v kaplnke jasličiek v rímskom chráme Santa Maria Maggiore.

Zima na prechode rokov 1538–1539 bola v Ríme neobyčajne krutá. Bezdo­mov­ci zomierali od hladu a mrazu na uliciach. Ignác a jeho druhovia sa naplno dali do služieb týchto nešťastníkov. Vyslúžili si tak obdiv a uznanie Rimanov, ktorí ich odvtedy prijali za svojich.

Už počas tejto zimy prichádzali do Ríma žiadosti o služby parížskych magis­trov, ktorých účinkovanie v severnom Taliansku a v Ríme vyvolalo širokú oz­ve­nu. Pápež im začal dávať príkazy, podľa ktorých sa mali podujať na náročné úlohy v Taliansku, Írsku, Nemecku, ba až v Indii.

Ignác a jeho druhovia stáli pred vážnou otázkou, či ich bude voľačo spájať, keď sa takto rozídu, alebo či ich spoločenstvo zanikne. Po vážnych poradách a modlitbách sa rozhodli, že okrem dovtedajších sľubov chudoby a čistoty zložia aj sľub poslušnosti jednému z nich. Tak vzniklo nové rehoľné spoločenstvo, ktoré je známe pod španielskym menom Compañía de Jesús (Ježišova družina), po la­tinsky Societas Jesu a po slovensky Spoločnosť Ježišova.

Novú rehoľnú spoločnosť, ktorú poznáme aj pod názvom jezuiti, schválil pá­pež Pavol III. ústne 3. septembra 1539. Napokon po prekonaní rozličných námie­tok a ťažkostí zo strany kuriálnych kardinálov ju cirkevnoprávne potvrdil bulou Regimini militantis Ecclesiae dňa 27. septembra 1540.

Konečná životná úloha Ignáca Loyolského

Po úradnom schválení rehole bolo treba vykonať voľbu predstaveného a zlo­žiť do jeho rúk rehoľné sľuby. Voľba sa uskutočnila 5. apríla 1541. Ako sa dalo ča­kať, za predstaveného bol zvolený zakladateľ tohto spoločenstva – Ignác Loyol­ský. Do jeho rúk zložili sľuby piati zakladajúci členovia rehole, ktorí boli vtedy v Ríme, a to pred obrazom Panny Márie v bazilike sv. Pavla za hradbami dňa 22. apríla. Nová rehoľa zaradila tento deň do svojho liturgického kalendára ako svia­tok Panny Márie, Matky a Kráľovnej Spoločnosti Ježišovej.

Spomenuté sľuby sa líšili od sľubov iných reholí tým, že profesi novej rehole okrem troch zvyčajných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti urobili aj štvrtý sľub bezpod­mienečnej poslušnosti pápežovi, keď im zverí nejaké poslanie.

Na voľbe predstaveného a pri skladaní sľubov chýbali štyria z prvých jezui­tov, ktorých medzitým pápež už poveril rozličnými úlohami. Tak Mikuláš Boba­dilla bol v Neapole, Peter Favre v Nemecku, Šimon Rodrigues v Portugalsku a Fran­tišek Xavérsky na ceste do Indie. Všetci však už pred odchodom nechali v Rí­me svoje hlasovacie lístky v zapečatených obálkach. Tie otvorili pri hlasovaní os­tatných. Sľuby skladali každý na mieste svojho pôsobiska do rúk nejakého cirkev­ného predstaviteľa. Iba Bobadilla ich skladal do Ignácových rúk po návrate z Nea­pola v septembri 1541.

Na významnej udalosti skladania prvých sľubov v bazilike sv. Pavla sa zú­častnila aj skupina mladších spoločníkov, ktorých počet rýchlo rástol. A to nielen v Ríme, ale aj na iných miestach, kde účinkovali prví jezuiti, najmä v Portu­gal­sku, kde prácu Šimona Rodriguesa štedro podporoval kráľ Ján III. V Portugalsku vznikli už v r. 1542 prvé dve kolégiá a v r. 1546 samostatná provincia.

No napriek tomuto rastu Ignác ako generálny predstavený nemohol ani zďa­leka uspokojiť všetky žiadosti, s ktorými sa naňho obracal pápež, biskupi a pa­nov­ní­ci. Nadľudské úlohy niektorých čoskoro vyčerpali. Tak vzácny Peter Favre zomrel vo veku 40-tich rokov a jeho krajan Claude Jay päťdesiatročný.

Ignác si uvedomoval, že na dlhodobé uspokojenie naliehavých potrieb Cirkvi nestačí iba skupina horlivých apoštolov, ale že treba vybudovať solídne ustano­vizne, ktoré budú trvale pripravovať na cirkevnú službu rozumove i duchovne vyspelých pracovníkov. Preto v r. 1551 založil v Ríme ústredné kolégium, „Colle­gium Romanum”, z ktorého sa zakrátko vyvinula dodnes jestvujúca Gregorova univerzita, pomenovaná podľa jej spoluzakladateľa a mecenáša pápeža Gregora XIII. V r. 1552 založil Ignác „Collegium Germanicum” (neskoršie Germanicum-Hungaricum), na ktorom sa vychovávali kňazi pre krajiny strednej Európy. Tieto kolégiá sa stali predvojom rozsiahleho jezuitského školstva, ktoré malo význam nielen pre Cirkev, ale pre rozvoj celej západnej kultúry.

Nová rehoľa zohrala dôležitú úlohu pri vnútornej obnove Cirkvi, ale oso­bit­ne vynikla v boji proti šíriacim sa bludom. Preto mala hneď od počiatku veľa ot­vorených i skrytých nepriateľov. Ignác Loyolský potreboval veľa trpezlivosti, dip­lo­­matického taktu a neraz i rozhodnej energie, aby obránil a upevnil rozvíjajúce sa dielo. No najviac sa spoliehal na nadprirodzenú Božiu pomoc, ktorá viedla k za­loženiu rehole a účinne ju sprevádzala v jej prácach. Napokon celá existencia nového rehoľného spoločenstva mala nadprirodzené zameranie, ako to vyjadro­valo Ignácovo heslo „Všetko na väčšiu Božiu slávu”.

V poslednom období svojho života Ignác zakúsil veľa telesného utrpenia. Zo­silneli jeho žalúdočné a žlčníkové bolesti, proti ktorým boli lekári bezmocní. Napriek tomu veľmi intenzívne pracoval v apoštoláte, takže si zaslúžil titul apoštol Ríma. Okrem toho musel venovať veľa času a síl vedeniu vzrastajúcej rehole. Vypracoval stanovy, zakladal rehoľné provincie a kolégiá, usmerňoval výchovu novej rádovej generácie a dôležité apoštolské diela. Veľká časť jeho takmer 7000 listov vznikla v tomto období. Kvôli spravodlivosti však treba do­dať, že jeho mimoriadne cenným pomocníkom bol od r. 1547 je­ho tajomník Juan Polanco.

Popri intenzívnej a náročnej vonkajšej činnosti Ignác žil hlbokým duchov­ným životom. Rannému rozjímaniu a svätej omši venoval niekoľko hodín, pričom dostával veľa milostí, ako prezrádza jeho čiastočne zachovaný duchovný denník.

Ignác Loyolský zomrel takmer nebadane 31. júla 1556 ráno. Vtedy mal ním za­ložený rád už tisíc členov, ktorí pracovali v trinástich rehoľných provinciách.

Pápež Pavol V. vyhlásil r. 1609 Ignáca Loyolského za blahoslaveného a pápež Gregor XV. r. 1622 za svätého. Jeho telesné pozostatky sú uložené v bočnej ka­plnke hlavného jezuitského kostola Al Gesù v Ríme.

(Prevzaté z knihy Svätí a blahoslavení jezuitskej rehole, ktorú zostavil Rajmund Ondruš SJ a ktorú vydala Dobrá kniha v Trnave v roku 2002.)