Pri príležitosti slávnostného otvorenia akademického roku Trnavskej univerzity, v pondelok 30. septembra 2019 o 9:30 na svätej omši Veni Sancte v Bazilike sv. Mikuláša kazateľ – arcibiskup Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi, vyhlásil kázeň, ktorá je tu uvedená v plnom znení.

Kázeň vladyku Cyrila Vasiľa SJ:

Pri mojich potulkách Talianskom som narazil  na jedno mariánske sanktuárium, ktoré sa volá Mentorella a ktorého pôvod siaha do 6. storočia.  Takmer 1000 rokov ho spravovali benediktíni, od 17. storočia jezuiti a posledných 160 rokov sa oň starajú poľskí rehoľníci,  Resurekcionisti – Zmŕtvychvstanci. V nedávnej minulosti bolo stalo známe aj tým, že doň viackrát, teda aspoň sedem krát, prišiel na privátnu návštevu, takpovediac oddýchnuť si od Vatikánu, aj svätý otec Ján Pavol II.
Na skale nad sanktuáriom je ešte kaplnka sv. Eustachia so zvonicou, s voľne dostupným visiacim lanom od zvona. Asi si viete predstaviť ako toto voľne visiace lano láka všetkých okoloidúcich návštevníkov, turistov i pútnikov a ako často sa dolinou nesie zvuk zvona. Pri lane  na stene je ale zreteľný nápis: “non far da campanaro se il cuor tuo non batte da cristiano“, ktorý by sme voľne mohli preložiť ako:

“Môžeš robiť kúsky zvonárske, len keď ti v hrudi bije srdce kresťanské“.

Možno niekoho napadlo, či by nebolo  jednoduchšie toto lano schovať, prípadne nejako uzamknúť, aby si nemohol zvoniť len tak hocikto. Ale pointa je práve v tom, že nikto neprikazuje ani nezakazuje prechádzajúcemu zvoniť, aj keď môžeme povedať, že dostupnosťou voľne visiaceho lana ho k tomu priam pozýva, len mu pripomína, aby rozkolísal k úderu srdce zvona len vtedy, keď si je istý, že aj v jeho hrudi bije „srdce kresťanské“.
Odkaz je teda pozitívny: Je pekné, je výborné, že si chceš zazvoniť, ale vyzývam ťa k tomu, aby si sa ubezpečil, aby aj tvoje srdce bolo v súzvuku s týmto posvätným zvukom – prípadne aby si sa doladil.

Zišli sme sa dnes v tomto chráme, aby sme otvorili nový školský rok Trnavskej univerzity, aby sme symbolicky rozzvučali tento chrám i naše srdcia ako zvony, výzvou k Duchu Svätému, s prosbou, aby požehnával činnosť univerzity, aby požehnával celú akademickú obec v nastávajúcom období.
Naša osobná účasť i inštitucionálna  účasť akademických autorít, by mala byť verejným  vyznaním a potvrdením, že nielen v hrudi každého tu prítomného, ale v najhlbšom vnútri tejto Univerzity bije srdce kresťanské, pretože, ako to deklaruje preambula štatútu Trnavskej univerzity, táto naša univerzita slávnostne a slobodne „vyhlasuje, že vo svojej vzdelávacej a vedeckej činnosti vychádza z kresťanských princípov“.
Je to odvážne a zaväzujúce vyznanie a vyhlásenie s ďalekosiahlymi dôsledkami.

Čo to znamená konkrétne? Na inštitucionálnej úrovni to znamená, opäť slovami preambuly štatútu, že táto univerzita chce slúžiť pravde, slobode a humanitným ideálom ľudstva, …,
Znamená to, že považuje ľudský život a dôstojnosť ľudskej osoby za nedotknuteľné hodnoty, obhajuje právo na ochranu života človeka od jeho počatia až po prirodzenú smrť,
Znamená to, že nadväzuje na históriu a tradíciu Trnavskej univerzity, jednej z najstarších univerzít strednej Európy, ktorá slobodne šírila poznanie a vzdelanosť, chránila a rozvíjala duchovné hodnoty a kresťanskú kultúru v rokoch 1635 až 1777.

Čo znamená ale chrániť duchovné hodnoty a kresťanskú kultúru v dnešnom svete?
Čo to znamená pre akademický rok 2019-2020, či pre ďalšie roky?
Neexistuje presný výpočet krokov, postojov, uzáverov… Každý deň a každá situácia je a bude výzvou.
Správnu odpoveď na tieto každodenné výzvy však budeme môcť dať len vtedy, ak pri jej hľadaní budeme mať jasné niektoré základné východiská.
Nie je ich veľa, ale napriek tomu si ich teraz nebudeme môcť vymenovať všetky.
Nie sú nové, práve naopak sú veľmi starobylé. Zazneli už pred tisícročiami na hore Sinaj. V tejto chvíli chcem pripomenúť len jedno – prvé a kľúčové:
Ja som Pán Boh tvoj.
Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal.
Áno, Boh je. Nie je to len akási abstraktná filozofická entita, nie je to len symbolická personifikovaná transpozícia našich hodnotových predstáv a očakávaní, je to osoba, je to „môj Boh“. Hovorí mi: „som tvoj Pán, som tvoj Boh“. Môžem k nemu mať vzťah, on sám tento vzťah hľadá a buduje, keď sa mi dáva postupne spoznať, cez veľkosť stvorenia, cez hlas svedomia, cez poznávanie prirodzeného zákona, cez moju vrodené očakávanie a hľadanie toho čo ma presahuje, cez hlboko vo mne zakorenenú túžbu po dobre, kráse, pravde a spravodlivosti.
Kým podľa Aristotela bol Boh čistá forma, nepremenlivá činnosť (energeia akinésias), čisté myslenie seba samého, svojho vlastného myslenia – myslenie myslenia (noésis noéseós, Met. XII 9, 1074 b 34), nehybný ‚prvý hýbateľ‘ (próton kinún, Met. XII 7), ktorý ovplyvňuje svet prostredníctvom ‚lásky‘ vecí k nemu (kineí de hós erómenon, Met. XII 7, 1072 b 3), pre  nás kresťanov je Boh absolútna, duchovná, najdokonalejšia, vnútorne bohatá a pritom dokonale jednoduchá osobná bytosť nachádzajúca sa mimo priestoru a mimo času, stvoriteľ sveta a spasiteľ človeka. Boh je večný, žije v neustálej prítomnosti. Je všadeprítomný, ale nie na spôsob akéhosi „fluida“, ktoré všetkým preniká, ale tak, že je celý na každom mieste, bez toho, že by bol na nejaké miesto viazaný. Všetkým preniká poznaním a mocou. V Bohu sa spájajú v jednote vlastnosti, ktoré nedokážu ľudia spojiť, napríklad spravodlivosť a milosrdenstvo, všemohúcnosť, vševedúcnosť i rešpektovanie našej slobody. Boh je svätý, mravne dokonalý, všetko presahujúci, je prameňom, Stvoriteľom všetkého.
U Boha sú všetky jeho vlastnosti aj jeho podstatou.
Veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Svet nie je výtvorom nevyhnutnosti ani slepého osudu či náhody. Veríme, že pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel dať stvoreniam účasť na svojom bytí, na svojej múdrosti a na svojej dobrote. (KKC 295) Túto pravdu vyznávame slovami: Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.
Prijatím Božej suverenity a vlády nad tvorstvom uznávame, že nie človek, nie „moje ja“ je „Pánom“,  že nie človek, nie „moje ja“ je absolútnym kritériom, cieľom i prostriedkom pre samého seba. Nado mnou, nad každým človekom, nad celým ľudstvom, nad celým viditeľným i neviditeľným stvorenstvom  sa rozprestiera Božia zvrchovanosť, autorita, vláda, láska.
Viera v jediného Boha nás vedie k tomu, aby sme všetko, čo nie je on, používali natoľko, nakoľko nás to k nemu približuje, a zriekali sa toho natoľko, nakoľko nás to od neho odvracia (KKC 226) a preto si môžeme zobrať za svoje slová modlitby sv. Mikuláša z Flue:
„Pán môj a Boh môj, vezmi mi všetko, čo mi prekáža ísť k tebe!
Pán môj a Boh môj, daj mi všetko, čo mi pomáha ísť k tebe!
Pán môj a Boh môj, odpútaj ma odo mňa a daj, aby som celý patril tebe!“

Boh zavŕšil svoje zjavenie ľudstvu vo vtelení svojho Syna, Ježiša Krista. Preto vyznávame, že veríme: „ v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“
Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, je jediné, dokonalé a definitívne Otcovo Slovo. Celý Kristov život je zjavením Otca: jeho slová a skutky, jeho mlčanie a utrpenie, jeho spôsob bytia a hovorenia. Ježiš môže povedať: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9) a Otec zasa: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho“ (Lk 9,35). Keďže sa náš Pán stal človekom, aby plnil Otcovu vôľu, aj najmenšie črty jeho tajomstiev nám zjavujú Božiu lásku k nám. (KKC 516)
V ňom Otec povedal všetko a nebude už iné slovo okrem tohto. Španielsky mystik Svätý Ján z Kríža to po toľkých iných vyslovuje jasne, slovami: „Keď nám dal svojho Syna, ktorý je jeho jediné a definitívne Slovo, spolu a naraz nám týmto svojím jediným Slovom povedal všetko …. Lebo čo predtým hovoril prorokom po častiach, nám už v ňom povedal všetko, keď nám ho dal celého, totiž svojho Syna. Preto keby sa teraz niekto chcel Boha na niečo vypytovať alebo žiadať od neho nejaké videnie alebo zjavenie, nielenže by robil nerozumnú vec, ale urážal by Boha, neupierajúc svoje oči jedine na Krista alebo hľadajúc inú vec alebo novotu mimo neho.“ (KKC 65)
V znaku Trnavskej univerzity je vyobrazený Kristus, ako Pán dejín, ako Pán času. Tvrdiť, že Ježiš je Pán nad svetom a dejinami, znamená aj – a to už od začiatku kresťanských dejín –, že človek nemá bezpodmienečne podriadiť svoju osobnú slobodu nijakej pozemskej moci, ale jedine Bohu Otcovi a Pánovi, Ježišovi Kristovi:
Cisár nie je „Pán“ nie je Kyrios a Dominus, prírodné sily nie sú Božstvom.  „Iba jeden je Pán – Ježiš Kristus“ – Kvôli tomuto vyhláseniu  zomierali na popraviskách starého Ríma kresťania počas prvých stáročí. Preto „Cirkev… verí, že kľúčom, stredobodom a cieľom celých ľudských dejín je jej Pán a Učiteľ.“ (KKC 450)
Nikto iný nie je Pán, pred nikým iným sa človek nemusí, nesmie skláňať v nábožnej úcte. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal. … Táto výzva mala pred tisícročiami, svoj význam na Sinaji, ako varovanie pred starovekým polyteizmom, ale zaznieva rovnako naliehavo aj dnes do sveta novodobého pohanstva, kde na miesto olympských, babylonských, filištínskych či praslovanských bohov a bohýň sa ako tragikomickí, ale dostatočne agresívni konkurenti jediného Boha tlačia novodobé božstvá.
Na miesto Merkúra, boha obchodníkov a podvodníkov, sa postavilo božstvo trhovej ekonomiky s adoráciou finančných trhov a burzových špekulácií, korupcie, manipulácie a priameho i nepriameho vydierania,
na miesto babylonskej Ištarty s jej kultom posvätnej prostitúcie víťazne napochodovala sexuálna revolúcia, s jej  propagandou tzv. voľnej lásky vo všetkých predstaviteľných  kombináciách a sprievodnej straty citlivosti pre cudnosť, zdržanlivosť, manželskú vernosť i zodpovednosť, na miesto filištínskeho Molocha, na oltári ktorého bývali spaľovaním obetované malé deti, aj novorodenci, sa dnes hrdo vztýčila smrtonosná modla tzv. Práva na slobodnú voľbu, teda na parlamentným zákonom garantované a zákonným rituálom definované ničeie, zabíhanieľudského života detí ešte nenarodených, prinášaných a obetovaých na oltár egoizmu alebo strachu, v duchu práva silnejšieho, ktorý rozhoduje o bytí či nebytí najslabšieho, na miesto kultu adrogýnneho syna Hermesa a Afrodity, Hermafrodita, sa dnes takmer povinne – a to už aj na slávnych svetových univerzitách – celé zbory akademikov  i študentov musia postaviť do hlbokého rituálneho predklonu pred ideou fluidného genderového konceptu, ktorému už za chvíľu nebude stačiť ani celá abeceda na vyjadrenie najfantastickejších variant možných identít a kombinácií novej antropológie … a takto by sme v prehliadke Panteónu novodobých božstiev a ich kultov prerastajúcich do všetkých vrstiev a štruktúr spoločnosti mohli pokračovať.

Tieto božstvá si nárokujú ba priam vyžadujú, aby sme sa im poklonili, ich vyznavači, misionári a žrecovia sú pripravení obrazne ale neraz aj doslovne zraziť hrebienok, prípadne aj celú hlavu neposlušným, alebo neochotným.
Vedeli by o tom hovoriť– teda pokiaľ ich ešte nezastrelia, ako Jána Kuciaka – ale len tak bežne prelustrujú, napríklad novinári odhaľujúci obchodnícko-podvodnícke prepojenia niektorých exponentov novej smotánky, či takých predstaviteľovej aj našej kapitálotvornej vrstvy, ktorých bohom je brucho a pracovnou metódou vydieranie, podvod a lož.
Vedia o tom svoje už aj mnohí predstavitelia akademických inštitúcií, napríklad v v tzv. slobodnom anglosasskom svete Roger Scruton, či Jordan Peterson, aby som uviedol len najznámejšie prípady, spomedzi množstva tých, ktorí sú za svoje  normálne názory ostrakizovaní ich univerzitami, ktoré  v záchvatoch politickej korektnosti likvidujú a valcujú akýkoľvek pokus o slobodné vyjadrenie názoru vymykajúceho sa z mainstreamovho newspeeku, zo šialenstva za pačesy pritiahnutej politickej korektnosti.
Vedia o tom niečo kresťanskí politici, ako napríklad taliansky Rocco Buttiglione, ktorý napriek svojej nespochybniteľnej odbornej i politickej kompetencii sa po zúrivom mediálnom a politickom diskreditovaní nemohol stať eurokomisárom. Prečo? Pretože si dovolil povedať, že – pri zachovaní politickej a ľudskoprávnej korektnej neutrality v rámci svojho úradu – vo svojom osobnom zmýšľaní a vo svedomí súhlasí s katechizmom katolíckej cirkvi, v tom zmysle, že považuje homosexuálne správanie za prejav morálnej neusporiadanosti a za hriech. „Tak, a máme ho! Preč s ním z vysokej politiky! Použil slovo „svedomie“ a chcel by si vyhradiť právo aspoň myslieť si o niečom svoje – zadubený tmár akýsi! Už len to by nám chýbalo v Európskej komisii!“
Vedia o tom niečo aj na Slovensku napríklad zástancovia hnutia za život, ktorí sú tŕňom v oku  tzv. bratislavskej liberálnej kaviarni, z ktorej sa chrlí oheň a síra na všetkých pro-liferov, nadávajúc im do spojencov fašistov. A zdá sa, že nikomu nevadí, že takéto tvrdenie má asi takú logiku, ako tvrdenie, že keďže na Borneu výskumníci nedávno objavili kmeň kanibalov, ktorí tvrdia, že Zem je  guľatá, tak všetci na svete, ktorí tvrdia tiež, že zem je guľatá sú spojencami kanibalov a v podstate zakuklenými kanibalmi slintajúcimi  pri pohľade na chutne vyzerajúceho človeka. Nedávno sa stal zástupným terčom tejto logiky žakovský farár Marián Kuffa, ten istý farár, ktorého síce naša univerzita poctila už pred dvadsiatimi rokmi čestným doktorátom za sociálnu prácu, ale ktorý je dnes na stránkach tzv. mienkotvorného slovenského denníka, nie hocikým, nie nejakým krčmovým opilcom, ale ikonou slovenskej žurnalistiky, mediálne lynčovaný ako „vyšinutý metafyzický predátor“,… ktorý vraj „zneužíva sociálnu mizériu a závislosti svojich klientov na to, aby im vymýval mozog nezmyslami, ktorých devastačné účinky na myseľ sú rovnaké ako alkoholizmus a drogy“, a ktorý preto patrí „do cirkusu“. ( https://komentare.sme.sk/c/20858569/poslite-kuffu-do-cirkusu.html )
Ale v poriadku, nechceme tu zachádzať do príliš aktuálnych, či kontroverzných detailov – aj keď sme takmer na akademickej pôde,  veď – ako by zaiste povedali a povedia mnohí : „kam by sme došli keby sa o niečom takom hovorilo verejne a ešte pri kázni a ešte z úst biskupa … no proste strašné…“ a tak teda tieto uvedené príklady berme len ako ilustračné a náhodné. Veď, jedna vec je mať jasno v kritériách a princípoch a druhá vec je, že v podstate ani nám … ani nikomu inému … neprichodí vynášať prirýchlo či príliš ľahkovážne definitívne súdy o skutkoch, myšlienkach, či úmysloch kohokoľvek.  Veď plnosť srdca každého človeka pozná len Boh, Konečný súd teda v plnosti patrí jedine Bohu.
Jedine Kristus je Pán večného života. Len jemu, ako Vykupiteľovi sveta patrí plné právo definitívne súdiť skutky a srdcia ľudí. Toto právo „získal“ svojím krížom. Aj Otec „všetok súd odovzdal Synovi“ (Jn 5,22). No Syn neprišiel preto, aby súdil, ale aby spasil a dával život, ktorý má v sebe. Každý však, kto v tomto živote vedome odmieta jeho milosť, už odsudzuje sám seba, dostane odplatu podľa svojich skutkov a môže sa aj naveky zatratiť, ak odmietne Ducha lásky. (KKC 679)

My tu síce dnes nejdeme riešiť abstraktné spoločenské či teologické problémy, ale zasa, na druhej strane sme tu aj preto, lebo dnes chceme a musíme hľadať odpoveď na nasledujúcu otázku: Čo bude naša univerzita, ktorá na úvod svojho akademického roku vzýva pomoc Ducha Svätého, ktorá sa hlási ku kresťanským princípom, čo bude konkrétne robiť, ako chce reagovať zoči-voči proti týmto novopohanským kultom a ich odnožiam, degradujúcim človeka v mene trhu, v mene hedonistického sexu, v mene smrtonosného egoizmu, v mene antropologického hybridného chaosu? Zaradí sa poslušne, bezmyšlienkovito, alebo dokonca zištne, do silnejúceho novopohanského  ideologického mainstreamu, alebo bude patriť medzi tých, ktorí sa odvážia ísť proti presile, hoc aj osamotení, ale ktorí sa zapíšu do histórie ako starozákonný Gedeon, ako tí, ktorí „nesklonili kolená pred Bálom“?! (Krľ 19,18)

Ja som Pán Boh tvoj. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal.

Tieto základné slová zo Sinaja, znejú aj dnes ako zvon vyzývajúci na poplach pred blížiacou sa hrozbou moderného pohanstva, stavajúceho na piedestál karikatúry, napodobeniny pravého Boha.
Ako chceme v jednotlivých vedných odboroch formovať generácie mladých ľudí, ktorí si ešte len hľadajú svoj zástoj v tomto komplikovanom a zmätenom svete, ktorí sú dennodenne zavalení jeho obludnými pokušeniami a ktorí potrebujú vychovávateľov, ktorí budú pre nich majákom pomáhajúcim im správne nasmerovať ich putovanie životom a nie svätojánskymi muškami, ktoré ich blikajúcim svetlom zavádzajú do ešte hlbšej mokrade rozbahneného močiara, tohto trasoviska začínajúceho tretieho tisícročia?!
Ak povieme že v tom nechcem robiť nič, že to nie je naša úloha, že to nie je úloha univerzity, že od toho sú tu farári a mníšky, alebo ak povieme, že síce teoreticky chceme mať visačku, že sme univerzitou vychádzajúcou z kresťanských princípov, ale potom o tieto princípy nebojujeme, ani sa nimi príliš neriadime, ani k nim nevedieme našich študentov slovom i osobným príkladom, len ich občas  prevetráme pri nejakej slávnostnej príležitosti,  tak potom sa tu ako jednotlivci – každý v miere svojej zodpovednosti –  i ako inštitúcia, iba na niečo hráme, potom si našu kresťanskú nálepku nielen že môžeme rovno strčiť za náš akademický klobúk, či baret,  ale  musíme ju  priamo nazvať rúhavým porušením druhého Božieho prikázania: Nevezmeš meno Božie nadarmo.

“Môžeš robiť kúsky zvonárske, len keď ti v hrudi bije srdce kresťanské“.

Ak by v našej hrudi nebilo srdce kresťanské, tak potom by sme ťahali lano od kostolného zvona nadarmo, berúc do svojich úst aj Božie meno „nadarmo“ a nakoniec by sme si z tohto povrazu uplietli na seba samých bič, ktorým by nás Pán Ježiš musel vyhnať zo svojho chrámu, ako  tých, ktorí si z miesta modlitby urobili tržnicu a lotrovskú peleš, alebo by sme tento povraz nakoniec použili na sebazničenie, tak, ako to urobil po zrade v zúfalstve nešťastný Judáš, ktorý síce  svojou zradou získal tridsať strieborných, ale  stratil svoj vlastný život, keď sa v zúfalstve obesil. Kiež sa tak nikdy nestane! Nedopusť to Bože! Ochráň nás pred takým koncom!

Univerzity bývajú od stáročí nazývané aj Alma Mater. Tento staroveký termín sa v stredoveku použil a rozvinul aj na označenie Bohorodičky Panny Márie, ktorú v cirkevných hymnoch vzývame ako – Alma Redemptoris Mater – Slávnu Matku Spasiteľa.

Tebe teda Slávna Matka Spasiteľa, naša Alma Redemptoris Mater, tebe, ktorá si dcérou Otca, matkou Syna a nevestou Svätého Ducha, zverujeme na začiatok tohto  nového školského roka našu univerzitu. Nech Boží Duch naplní naše mysle, srdcia i ústa, nech nám dá správne poznávať, veriť, učiť i vyznávať, nech ten Duch, ktorý teba zatienil svojou mocou, aby tak dal počiatok Vteleniu Slova, nech nás urobí svojimi nástrojmi pri ohlasovaní tohto Slova. Nech vanutie toho Svätého Ducha, ktorého teraz spoločne vzývame, rozvinie  našu univerzitnú zástavu a pri pohľade na ňu, svorne kráčajúc za ňou, nech z našich úst i v našich srdciach zaznieva prosba, ktorou sa od stáročí trnavská akademická obec k tebe obracia: Patrona et Mater Universitatis Tyrnaviensis, ora pro nobis (Patrónka a Matka Trnavskej univerzity, oroduj za nás).

Arcibiskup Mons. Cyril Vasiľ SJ