Drahí priatelia, opäť si dovoľujeme srdečne Vás pozvať na pokračovanie projektu UMENIE DUCHA – Návrat súčasného umenia, do chrámu v jezuitskej kaplnke Sedembolestnej Panny Márie v Piešťanoch, kde aktuálne predstavujeme dielo:

Jozef Jankovič: Bez názvu (posledná autorova grafika), 2017

Sviatok Ducha Svätého sa v Cirkvi oslavuje päťdesiat dní po Veľkej noci a desať dní po sviatku Nanebovstúpenia Pána: „Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť.” (Sk 2,2 – 4)

Duch Svätý sa od prvého vyliatia na Turíce prejavuje ako sila, ktorá vedie Cirkev po cestách sveta a dodáva jej ustavične novú, živú tvár. On vytvára živú jednotu mystického tela Cirkvi tým, že posväcuje kresťanov a obdarúva ich svojou silou. V Skutkoch apoštolských sa Duch Svätý zjavuje ako životný princíp Cirkvi a dynamizmus každého kresťana. Duch Svätý je vnútorným prameňom radostného elánu a tiež odvahy pri vydávaní svedectva o Ježišovi. Podľa apoštola Pavla nám Duch Svätý celou svojou činnosťou otvára prístup k Bohu, zapája nás do živého spoločenstva s ním. V Duchu Svätom každý z nás dostáva nový život, „sme novým stvorením“. Duch Svätý má v Kristovi moc pretvoriť telesných a nedospelých ľudí na ľudí duchovných a komplexných. S ponukou takejto premeny v týchto dňoch opätovne prichádza aj k nám.

V umení sa Duch Svätý zobrazuje od ranokresťanského obdobia až dodnes symbolom holubice, odvodenom od svedectva Jána Krstiteľa pri krste Krista: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom.” (Jn 1,32) Zobrazuje sa napríklad v scénach Zvestovania, Krstu Krista, Zoslania Ducha Svätého, v zobrazení Svätej Trojice a tiež ako inšpirácia v zobrazeniach mnohých svätcov. Z pohľadu súčasného umenia jedinečným zobrazením Ducha Svätého je grafika Jozefa Jankoviča, ktorá má v jeho tvorbe výnimočné postavenie – vznikla ako jeho posledné dielo. Celú umelcovu tvorbu vychádzajúcu z figurácie možno pritom vnímať ako nadčasové podobenstvo o človeku. Dielo zobrazuje z neba zostupujúcu, lúče vyžarujúcu holubicu. Vychádza z roztvorených (Božích) rúk, ktoré sa k nám symbolicky približujú podobne ako v Michelangelovom zobrazení stvorenia Adama, v naznačenom dotyku Božej a ľudskej dlane.

Teoretička umenia a kurátorka Katarína Bajcurová píše, že diela Jozefa Jankoviča sa „točili okolo človeka, ľudskej bytosti, často rozbitej na fragmenty telesných častí – uzavreté do klietok a väzení, zamotané do sietí a pavučín, zakliesnené medzi múry, okná a schody, postavené na piedestáli víťazstva a triumfu, limitované okolitým obmedzujúcim priestorom neraz až priveľmi priamo odhaľovali odvrátené stránky našej moci a bezmocnosti. Jozef Jankovič bol z toho typu tvorcov, ktorým nikdy neboli ľahostajné osudy človeka, osudy nášho sveta. Komentoval ho s nadhľadom, s typickým úsmeškom a ironickým odstupom, ale vždy zapálene a s totálnym osobným nasadením.“

Jozef Jankovič (1937 – 2017 Bratislava) študoval sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Jozef Kostka). Na alternatívnu výtvarnú scénu vstupuje začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia. Je predstaviteľom novej figurácie, charakteristickej subjektívnym spôsobom videnia človeka. Viaceré z jeho sochárskych diel sa nachádzajú vo verejných priestoroch (napr. dielo Obete varujú z roku 1969, vytvorené pre Pamätník SNP v Banskej Bystrici, ktoré v roku 1972 z ideologických dôvodov odstránili a opätovne osadili až v roku 2004; alebo Krucifix z roku 1993 pre projekt Socha piešťanských parkov). V období normalizácie pracoval s komorným médiom kresby a grafiky, realizoval šperky-objekty, je zakladateľom počítačovej grafiky na Slovensku. Patrí k najvýraznejším predstaviteľom výtvarnej scény druhej polovice 20. storočia, ktorú aktívne formoval. V rokoch 1990 – 1994 pôsobil ako prvý rektor VŠVU v Bratislave po Nežnej revolúcii.

* * *

Projekt pod názvom UMENIE DUCHA od roku 2011 vytvára priestor pre diela súčasného umenia, ktoré odzrkadľujú kresťanské posolstvo. Navracia ich do chrámu, kde kvalitné súčasné umenie – z rôznych dôvodov – často chýba. Diela, ktoré budú pravidelne prezentované v medzipriestore pred vstupom do chrámu, vytvorili súčasní renomovaní umelci ako súčasť svojej voľnej tvorby, nezávisle od objednávok a konkrétnych priestorov. Odzrkadľujú výtvarný názor umelca, ako i jeho osobné a osobité duchovné svedectvo.

Religionista Mircea Eliade považuje vstup do chrámu za hranicu, územie, kde sa uskutočňuje prechod zo sveta profánneho do sveta posvätného. Slúži ako miesto modlitby, ktoré denne navštevujú mnohí veriaci. A práve vystavené diela majú napomáhať meditácii. Ponúkajú nám možnosť preniknúť do hĺbky posolstiev, ktoré nám umelci prinášajú novým a často aj netradičným spôsobom. Ich cieľom totiž nie je ilustrácia zobrazovaných tém, ale ich pretlmočenie do aktuálneho jazyka, ich vypovedanie novým spôsobom. Môžu nás osloviť svojím estetickým pôsobením, ale aj vyvolávať otázky a pozývať nás tak pod povrch, do hĺbky, k významu zobrazovaného. Výstavy umeleckých diel v chráme nám tak ponúkajú možnosť objaviť nové rozmery tvorivosti, ale najmä zamyslieť sa nad posolstvami kresťanskej viery z iných uhlov pohľadu. Takýmto spôsobom nám môžu pomôcť novou inšpiráciou prehĺbiť náš vzťah k Bohu.

V minulosti bola práve Cirkev významnou podporovateľkou umenia. Vytvárala priestor pre tvorbu tých najprogresívnejších umelcov svojej doby. Toto puto sa prerušilo v 19. storočí, keď umelci prestali byť viazaní na objednávateľov a začali hľadať nové témy a spôsoby vyjadrenia. Na druhej strane, Cirkev, až na niektoré výnimky, stratila kontakt s umeleckou scénou. Na Slovensku nebola počas minulého režimu výstavba chrámov vo väčšom rozsahu možná a kvalitné umelecké diela v interiéroch chrámov, vznikajúcich po roku 1989, sú tiež skôr výnimkou. Obnovenie vzájomného dialógu umenia a Cirkvi a vytvorenie priestoru pre ich komunikáciu preto v súčasnosti naďalej ostáva otvorenou výzvou.