sv. Stanislav Kostka

Prvé jezuitské kolégium v Poľsku vzniklo v r. 1564. Ale už predtým sa rozšíri­la v tejto krajine povesť o dobrých jezuitských školách v Rakúsku a Nemecku. Preto niektoré zámožnejšie rodiny posielali svojich synov na štúdium do týchto škôl. Tak to bolo aj v prípade mladého šľachtica Stanislava Kostku, ktorý sa uctie­va v Cirkvi a osobitne v jezuitskej reholi ako svätec a patrón mládeže.

Svätý Stanislav Kostka pochádzal z Rostkova, z poľského Mazovska, kde sa narodil v r. 1550. Jeho otec bol šľachtic a zastával funkcie kastelána a kráľovského senátora. Keďže Stanislav už od detstva prejavoval nadpriemerné duševné schop­nosti, otec ho predurčil na politickú dráhu a dúfal, že syn dosiahne vysoké postavenie vo verejnom živote. Preto ho poslal aj so starším bratom Pavlom na štúdiá do rakúskeho hlav­né­ho mesta Viedne, do jezuitského kolégia, ktorého vysoká úroveň bola známa aj v zahraničí.

Stanislav prišiel do Viedne r. 1564 a ubytoval sa v jezuitskom ústave, ktorý pat­ril ku kolégiu. Ale už o rok cisár Maximilián II., ktorý nemal rád jezuitov, dal ústav zatvoriť. Stanislav sa spolu s bratom Pavlom a vychovávateľom Bilinskim presťahoval do domu istého protestantského senátora. Tam preňho nastal ťažký život. Jeho brat a vychovávateľ mali radi svetácky život, kým Stanislav bol vážny a túžil po duchovnej sústredenosti a modlitbe. Jeho spoločníci ho za to vysmie­vali a neraz aj násilím mu prekazili modlitbu.

V decembri 1565 Stanislav ťažko ochorel. Životopisci uvádzajú, že mladý Kostka mal v chorobe mimoriadne zážitky, ako hrozivé útoky diabla a na druhej strane zase potešujúce zjavenie Panny Márie, ktorá mu vložila do náručia svoje Božské dieťa a povzbudila ho, aby vstúpil do jezuitskej rehole. Stanislav vy­zdravel a usilovne pokračoval v štúdiu. Pritom žiadal otca, aby mu dovolil ísť do kláštora. Ale ten o tom nechcel ani počuť. V tom boli zajedno s otcom aj brat Pa­vol a vychovávateľ; robili všetko možné, aby odvrátili Stanislava od jeho rehoľ­ných túžob. Ten napokon videl iba jedno východisko z tejto situácie: utiecť.

Potajomky, beztoho že by to niekomu vopred povedal, Stanislav – preoble­čený za vidieckeho chlapca – odišiel z Viedne 10. augusta 1567. Prišiel do Augs­burgu, kde bol vtedy jezuitský provinciál sv. Peter Kanízius, a toho žiadal o pri­jatie do rehole. Ten ho však najprv poslal do kolégia v Dillingene, aby tam vy­skúšali mladíkovo povolanie. Stanislav s radosťou prekonal aj tie najtvrdšie skúš­ky. Preto ho sv. Peter Kanízius poslal do Ríma, kde by sa – ďaleko od príbuz­ných – mohol spokojnejšie venovať rehoľnému životu. V sprievodnom liste poslal nemecký provinciál veľmi pekné svedectvo o charaktere a rehoľnom po­volaní mladého Poliaka. Okrem iného napísal: „Čakáme od neho veľké veci!”

Sedemnásťročný pútnik sa ponáhľal cez Alpy do Ríma, kde dúfal ko­nečne dosiahnuť vytúžený cieľ. Do Večného mesta prišiel koncom októbra 1567. Prišiel vyčerpaný, ale šťastný. Generálny predstavený jezuitskej rehole sv. František de Borja ho prijal 28. októbra do rímskeho noviciátu.

V noviciáte Stanislav vynikal veselosťou a mimoriadnou nábožnosťou. Hoci dlhá a namáhavá cesta z Viedne do Dillingenu a odtiaľ do Ríma podlomila jeho sily, mladý rehoľník na to nedbal a usiloval sa čo najdokonalejšie plniť všetky re­hoľné povinnosti. A keď ho v lete 1568 prepadli horúčky, spokojne a s radosťou predpovedal svoju smrť. Zomrel 15. augusta 1568 na sviatok Panny Márie, ktorú si veľmi uctieval.

Pochovali ho v kostole rímskeho noviciátneho domu sv. Andreja na Kvi­rináli. Za blahoslaveného bol vyhlásený r. 1605 ako prvý blahoslavený jezuit­skej rehole. Za svätého ho vyhlásil v r. 1726 pápež Benedikt XIII. spolu so sv. Alojzom Gonzágom.

Svätý Stanislav Kostka sa uctieva ako patrón mládeže a rehoľných novicov. Mladým ľuďom, túžiacim po väčšej dokonalosti, sv. Stanislav zanechal svoje ži­votné heslo: „Ad maiora natus sum” – „Narodil som sa pre väčšie veci!”

(Prevzaté z knihy Svätí a blahoslavení jezuitskej rehole, ktorú zostavil Rajmund Ondruš SJ a ktorú vydala Dobrá kniha v Trnave v roku 2002.)