Krížová cesta, po latinsky Via Crucis alebo Via Dolorosa, je kresťanským názvom pre pôvodnú cestu, ktorou kráčal Ježiš Kristus po tom, ako ho Poncius Pilát odsúdil na smrť. Na tejto ceste si musel Ježiš Kristus sám niesť kríž, na ktorom bol ukrižovaný. Pôvodne toto kráčanie začalo pri pevnosti Antónia, ktorú okolo roku 35 pred Kristom postavil Herodes Veľký a následne ju používali Rimania na zásobovanie a táto cesta končila na kopci nazvanom Golgota.
Už od najstarších čias máme svedectvá o tom, že kresťania prichádzali do Svätej zeme, aby osobne prešli túto cestu ku Golgote, zatiaľ čo pritom meditovali nad vybranými časťami Svätého Písma. Archeologické vykopávky z obdobia ranej Cirkvi poukazujú na živý kresťanský kult.
Píše o tom v diele Peregrinatio Etheriae (381-384), pútnička Egéria (zo Španielska), ktorá strávila na Východe tri roky a zanechala opis putovania po Svätej zemi, ale aj opis toho, ako vyzerala ranocirkevná liturgia v Jeruzaleme, najmä počas pôstneho obdobia a obdobia Veľkej noci. Spomína tiež vzdelávanie veriacich kázňami, nočné bdenia, pôsty a úctu sv. Krížu. Už v tomto období bol v Jeruzaleme chrám Anastasis, potom malý kostol Ad Crucem a veľký chrám nazvaný Martyrium, ktorý sa nachádzal na Golgote. V určitých dňoch ľudia putovali z chrámu Anastasis do Martyria. Istotne to ešte nemohlo byť to, čo dnes nazývame Krížovou cestou, ale už samotný fakt procesie veriacich spievajúcich žalmy a blízkosť miest Kristovho umučenia, sa môžu považovať za určitú praformu neskoršej krížovej cesty. Podobne aj sv. Hieronym (341-420) píše o veľkom počte pútnikov, ktorí v pôstnom a Veľkonočnom období navštevovali Svätú zem.
Po obsadení Svätej zeme moslimami (počnúc 7. st.) boli tieto aktivity utlmené a pokusy o oslobodenie týchto miest (krížové výpravy) nedopadli tak, ako boli pôvodne plánované. Duchovné kristologicky zamerané texty sv. Bernarda z Clairvaux (12. st.), sv. Františka z Assisi (13. st.) a sv. Bonaventúru (13. st.) však v určitom zmysle slova pripravili pôdu spiritualite Krížových ciest. Znovuobnovenie tejto duchovnej aktivity z pohľadu rímskej cirkvi začalo s príchodom rehoľníkov františkánov do Svätej zeme v roku 1342. Aj na základe ich povzbudzovania sa začali stavať kaplnky najprv v Jeruzaleme a po návrate rehoľníkov do Európy aj v mnohých katolíckych krajinách. Ich zámerom bolo napomôcť veriacim sústrediť sa na meditovanie o Kristovom umučení. V roku 1686 povolil pápež Inocent XI. františkánom budovať krížové cesty aj vo vnútri kostolov a zároveň im umožnil udeľovať odpustky pri modlitbe krížovej cesty v takomto kostole namiesto púte do Svätej zeme tým, ktorí boli nejakým spôsobom pričlenení k ich rádu. V roku 1726 pápež Benedikt XIII. rozšíril toto právo vo františkánskych kostolov na všetkých veriacich a v roku 1731, pápež Klement XII. umožnil právo udeľovania odpustkov aj v iných kostoloch, za podmienky, že za ich stavbu zodpovedal františkánsky kňaz. Z histórie tak napríklad vieme, že v polovici 18. storočia františkánsky kňaz Leonard z Port Maurícia (zomrel v roku 1751) napomohol postaveniu vyše 500 krížových ciest v Európe.
Počas stáročí sa počet zastavení ako aj ich znázornenie menilo. Dnešný počet staníc Krížovej cesty ako aj ich znázornenie boli štandardizované v 18. storočí pápežským dekrétom. Napríklad v Jeruzaleme okolo roku 1515 máme zdokumentované viaceré krížové cesty, ktoré mali 19, 25 alebo aj 37 zastavení.
V súčasnosti teda máme 14 zastavení krížovej cesty: 1. Pán Ježiš je odsúdený (Pilátom) na smrť. 2. Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia. 3. Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom. 4. Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou. 5. Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž. 6. Veronika podáva Pánu Ježišovi ručník. 7. Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom. 8. Pán Ježiš napomína plačúce ženy. 9. Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom. 10. Pánu Ježišovi zvliekajú šaty. 11. Pána Ježiša pribíjajú na kríž. 12. Pán Ježiš na kríži zomiera. 13. Pána Ježiša skladajú z kríža. 14. Pána Ježiša pochovávajú. Z nich deväť má biblické doloženie a päť sa opiera o cirkevnú tradíciu.
Vo Svätom roku 1975 schválil pápež Pavol VI. úpravu, na základe ktorej Krížová cesta môže začať Poslednou večerou a skončiť Vzkriesením. Takéto krížové cesty šírili už predtým aj jezuiti a nájdeme ich aj na Slovensku.
Musíme však dodať, že bohužiaľ sú skupiny kresťanov, ktorí, napriek výslovnému neodporúčaniu cirkevnej vrchnosti, majú záujem prežívať krížovú cestu spôsobom, ktorý ju prepája s extrémnym prežívaním pokánia (napr. Los Hermanos Penitentes alebo niektoré skupiny na Filipínach).
Modlitba krížovej cesty je populárna v súčasnosti najmä počas pôstneho obdobia a predovšetkým počas Svätého/Veľkého týždňa a je spojená aj s možnosťou získania plnomocných odpustkov za presne určených podmienok. Na získanie odpustkov sa vo všeobecnosti vyžaduje päť podmienok.
Základ tvorí sviatostná spoveď (1) ako oslobodenie sa od viny hriechu (na získanie viacerých odpustkov stačí jedna svätá spoveď niekoľko dní predtým alebo potom), prijatie Eucharistie, (2) modlitba na úmysel Svätého Otca, (3) odklon od hriechu, (4) pevné predsavzatie žiť podľa Božej vôle, (5) a nakoniec vykonanie konkrétneho skutku, na ktorý sa viaže získanie odpustkov. Ak sme chorí, môžeme prežiť s duchovným úžitkom krížovú cestu tak, že vezmeme do rúk kríž a rozjímame o umučení Pána. Ideme v duchu od jednej stanice krížovej cesty ku druhej a na konci sa pomodlíme na úmysel Svätého Otca. Kódex kánonického práva z roku 1983 pridáva, že ten, kto získava odpustky, musí byť pokrstený kresťan a nesmie byť exkomunikovaný, a teda má byť živým údom Kristovho tela, ktorým je Cirkev; že v priebehu svojho rozhodnutia vykonať daný skutok na získanie odpustkov sa musí nachádzať v stave posväcujúcej milosti – teda nie v ťažkom hriechu. Musí mať úmysel odpustky aj získať a dané skutky vykonať v určenom čase a podľa predpísaného spôsobu. Plnomocné odpustky môže veriaci získať, aj keď prostredníctvom televízneho, či rozhlasového prenosu, sleduje pobožnosť krížovej cesty ktorú vedie Svätý Otec.
Toľko z histórie vzniku a rozvoja pobožnosti Krížovej cesty. Dejiny spirituality nám zase pripomínajú veľký duchovný úžitok prichádzajúci z tejto pobožnosti.
Nájdime si aj v tomto náročnom období, sami alebo v rodine, čas a priestor, aby sme sa s úžitkom pomodlili túto nádhernú pobožnosť a v srdci sa spájali s Kristom, ktorý za nás zomrel a vstal zmŕtvych.
p. Miloš Lichner SJ
