Ježiš pri poslednej večeri povedal svojim učeníkom: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ (Jn 15, 13) Život a obeta pátra Benjamína Martinského SJ sú živým príkladom takejto lásky. Otec Benjamín bol kňaz a rehoľník, ktorý sa nebál svedčiť o Kristovi svojim životom a tento aj ponúkol Bohu za ešte nenarodené dieťa a jeho matku. V pondelok, 1. marca sme si pripomenuli nedožité sté narodeniny P. Benjamína Martinského SJ.
Benjamín Martinský sa narodil v Likavke pri Ružomberku 1. marca 1921 ako piate dieťa z jedenástich v rodine Martonových. Rodina, z ktorej pochádzal, bola veľmi chudobná. Žili veľmi skromne, ale chlieb im na stole nechýbal. Ako dvanásťročného ho na podnet miestneho farára rodičia poslali na štúdia do Trnavského gymnázia. Býval u jezuitov v Stanislavove, bolo to v auguste roku 1933. Ešte pred maturitou, ktorú absolvoval v Ružomberku, si Benjamín poslovenčil meno z Martoňa na Martinského.
Noviciát a školastikát Spoločnosti Ježišovej absolvoval v Ružomberku. Nejaký čas (v rokoch 1939-41) mal možnosť vnikať do tajomstva duchovného života a rásť v povolaní s terajším kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom.
Po maturite odišiel do Levoče, kde pôsobil ako vychovávateľ na gymnáziu. Viedol tam aj mariánsku kongregáciu, a popri tom všetkom sa pripravoval na kňazstvo a na misijnú činnosť v Rusku. Orientácia na Rusko bola vlastne pokračovaním jeho úsilia z noviciátu, kde ho pre túto myšlienku zvlášť zapálil P. Ján Dieška SJ.
Jeho plány však prerušili udalosti päťdesiatych rokov. Deň 14. apríl 1950 sa smutne zapísal do histórie Cirkvi na Slovensku ako „barbarská noc“. Zatkli i Benjamína. Keďže nebol ešte kňazom, po nejakom čase ho podobne ako iných mladých teológov preradili na základnú vojenskú službu do tábora PTP. Ešte pred PTP študoval tajne v koncentračných kláštoroch. Bol si vedomý toho, čo ho čaká za takýto „vlastizradný“ čin.
Dlhoročná túžba sa mu splnila počas PTP 12.11.1950. Z rúk biskupa Róberta Pobožného prijal v Rožňave sviatosť kňazstva. Primície oslávil tajne, len v najužšej rodine, nie doma, aj otec bol na omši, ale u starej mamy – bolo to tam bezpečnejšie, lebo nebývala v centre ako oni, ktorá túžila dožiť sa toho dňa a krátko nato umrela.
Za pomoci priateľov si našiel prácu u Pozemných stavieb v Žiline. Pracoval ako pomocná kancelárska sila, kým sa nejakým čudným spôsobom nedostalo najavo, že je kňaz. To bol dôvod na okamžité zatknutie. V Žiline bol odsúdený na šesť rokov ťažkého pracovného tábora. Previezli ho do Čiech, do Valdíc. Preradili ho aj do jáchymovských uránových baní, kde často pracoval vo vode až po kolená, z čoho mu zostalo kožné ochorenie. V bani ho aj zasypalo, ale podarilo sa mu zachrániť, no po úraze mu zostali následky.
Mnohí kňazi, ktorí boli v tom čase väznení za vernosť Bohu a Cirkvi, si na neho spomínajú aj ako na výraznú osobnosť, ktorú nemohlo zlomiť utrpenie a príkorie. „Kde bol Beňo, tam bol aj špás. Ba aj kríž sa v tej chvíli zdal ľahší. Raz, keď odviedli na iné miesto jedného Žida, s ktorým bol v baraku, žartovne poznamenal: „Synagógu mi rozpustili musím sa uspokojiť s Vatikánom!“
Na slobodu sa dostal amnestiou prezidenta v máji 1960. Prepustili ho s príkazom, že musí pracovať v bani. Našiel si teda miesto v Handlovej, aby bol bližšie k domu. Po dvoch rokoch v bani mohol pracovať ako robotník aj inde. Vrátil sa teda do Žiliny. Nejaký čas pracoval v celulózke. Nové miesto si pochvaľoval, najmä preto, že tam mal vynikajúce možnosti na apoštolovanie. Bol totiž obdivuhodný v schopnosti prispôsobiť sa: medzi intelektuálmi bol na vysokej úrovni vďaka inteligencii, vzdelaniu a stálemu štúdiu, medzi robotníkmi zas bol jedným z nich.
Aj v Žiline pracoval medzi mladými, prirodzene, s rizikom, že sa opäť dostane za múry väzenia. Na Žilinu sa viaže dôležitá udalosť z jeho života. Spomína na ňu manželka jeho priateľa pani Koščová:
V júni sme mu hovorili, čo je u nás nové a aké sú s tým problémy. Čakali sme štvrté dieťa. Vtedy sme už mali vyjadrenie endokrinológa, gynekológov aj internistov. Okrem jednej lekárky všetci boli zhodne za odstránenie plodu, nedávajúc žiadnu nádej môjmu tehotenstvu. Ako sa stav vyvíjal, prognóza sa vyjasňovala v tom zmysle, že ak dieťa vôbec donosím, narodí sa buď mŕtve, alebo s ťažkými duševnými poruchami, pričom i mne hrozilo, že pôrod pravdepodobne neprežijem. Hoci som mala tri malé deti, ako veriaca matka som ani na chvíľu nezaváhala a poručiac svoj život a život svojho dieťaťa do Božích rúk, bola som pripravená na všetko. To však nie je nič zvláštne, iba samozrejmý postoj kresťanskej matky. Naši priatelia – kňazi nás uisťovali o svojich modlitbách. Traja obetovali každodenne sv. omšu za nás. Jedným z nich bol i otec Benjamín. Asi raz za týždeň sa zastavil a vždy mal pre nás povzbudzujúce slová. Keď som po dlhom váhaní lekárov v piatom mesiaci bola znovu operovaná, situácia sa zhoršila a musela som odvtedy praktizovať rôzne opatrenia, aby sa zabránilo predčasnému pôrodu. Vtedy slúžil páter Benjamín sv. omšu za nás v našej spálni. Bolo to prvý a posledný raz, čo sme boli na jeho svätej omši. Popri takejto nezaplatiteľnej duchovnej pomoci a podpore otec Benjamín nezabúdal ani na prirodzené potreby, na Vianoce nám kúpil kapra, keďže som nemohla stáť v obchode.
A tak to bolo 23. decembra 1963: otec Benjamín žartoval s deťmi. Keď odchádzal, šla som za ním zavrieť dvere. Keď mi podával ruku, povedal: „Buďte pokojná. Ponúkol som Pánu Bohu svoj život, aby zachoval deťom matku. Cítim, že Boh to prijal. Vtedy som ho videla naposledy.
Nikto nevedel, že to, čo hrozilo dieťaťu a jeho matke odniesol na svojom tele ktosi iný, a že to ponúkol Bohu ako obetu.
Bolo to o pár dní, keď Boh jeho veľkodušnú obetu prijal 3. januára pri lepení podlahy v materskej škôlke v Žiline. Nastal výbuch a páter pomáhal vyslobodiť sa z horiacej miestnosti svojím kolegom. V úzkostiach vyskočil oknom na ulicu a váľal sa v snehu. V tom čase tam nikto nebol. Až o dobrú chvíľu prišlo akési auto. Vodič zastavil, vytiahol deku a zahasil oheň na Benjamínovom tele, ale už bolo neskoro. Vzal ho do auta a rýchlo viezol do nemocnice. Celú tvár a prednú časť až poniže kolien mal spálenú až do kostí. Po niekoľkých dňoch previezol vrtuľník Benjamína na zvláštne oddelenie popálenín do Ostravy.
V týchto ukrutných bolestiach žil celých 51 dní. Podľa svedectva tých, ktorí ho ošetrovali a ktorí ho prišli navštíviť, žil nielen odovzdane, ale aj radostne. Sám dodával lekárom odvahu. Dokonca mal silu ešte aj žartovať. Keď mu odmietali dať zrkadlo, povedal: „Asi sa boja, že neznesiem pohľad na seba“. Ja predsa viem, že som na ceste domov, kde už nezáleží na tvári“.
Po krátkom zápase vydýchol svoju dušu do rúk nebeského Otca dňa 23. februára 1964. Obliekli ho do kňazského rúcha, a tak ho previezli domov do Likavky. Za krátky čas sa celé okolie dozvedelo, že bol kňazom. Jeho pohreb bol veľkou manifestáciou viery, hoci ho nikto neorganizoval. Boli to jeho primície. Zišlo sa množstvo ľudu, kňazov a mládeže. Podľa niektorých urobil svojou prítomnosťou – hoci už po smrti – viac, ako keby bol celé roky účinkoval medzi nimi. Pochovali ho medzi kňazské hroby, kde odpočívajú duchovní otcovia obce Likavky.
Spracoval: Milan Hudaček SJ, Peter Buša SJ
Foto: archív SJ
