Minulý rok – popri mnohých iných politických a spoločenských témach – priniesol zvýšenú pozornosť k otázke ekológie. Avšak v tomto dnešnom zamyslení nechcem ani tak hovoriť o tínedžerskom klimatickom aktivizme, alebo o vatikánskej synode o Amazónii, ba dokonca ani o tak samozrejmej potrebe ako je triedenie a minimalizácia odpadu. Skúsme si ale niečo povedať o hlbokom vnútornom duchovnom prepojení celého stvorenstva.
Katechizmus nás učí, že každé stvorenie má svoju vlastnú dobrotu a dokonalosť. „Lebo už tým, že sú stvorené, dostávajú všetky veci svoju stálosť, pravdivosť, dobrotu, vlastné zákony a svoj poriadok.“ Rozličné stvorenia, ktoré Boh chcel v ich vlastnom bytí, odzrkadľujú, každé svojím spôsobom, lúč nekonečnej Božej múdrosti a dobroty. Preto človek má rešpektovať dobrotu vlastnú každému stvoreniu, aby sa vyhol nezriadenému používaniu vecí, ktoré opovrhuje Stvoriteľom a má neblahé následky pre ľudí a ich prostredie.“ KKC 399 Vzájomnú závislosť stvorení chcel Boh. Slnko a mesiac, céder a kvietok, orol a vrabec: ich nespočetné rozdiely a odlišnosti znamenajú, že ani jedno stvorenie si samo nestačí. Stvorenia jestvujú iba v závislosti jedných od druhých, aby sa navzájom dopĺňali v službe jedných druhým. KKC 400.
Dnešný sviatok Zjavenia Pána, ktorý je vo východnom obrade spojený s posvätením vody, ako pripomienky Pánovho krstu, nás teda vedie k hlbšej úvahe o zmysle a cieli stvoreného sveta a o našom vzťahu k nemu. Východná teológia zdôrazňuje, že vtelením Božieho syna je celé stvorenstvo, spôsobom jemu vlastným, účastnéa tomto tajomstve.
Tento rozmer posvätenia pekne vystihuje aj stichira – verš z večierne:
„…Jordán volá k Jánovi: Prečo nechceš, Krstiteľ, pokrstiť môjho Pána? Prečo brániš očisteniu mnohých? Veď on posvätil všetko stvorenie, nechaj nech posvätí i mňa, i všetky vody, lebo preto sa zjavil.“
Jedným z teologických vyjadrení sviatku Bohozjavenia je totiž aj posvätenie vôd (a celého kozmu), a preto aj my v byzantskej tradícii konáme v tento deň posvätenie vody. Ježiš Kristus posvätil vody pri svojom vstupe do rieky Jordánu, my posvätením akoby nechávame Ježiša znovu vstupovať do vody, ktorá napája všetko živé.
Pri posviacke vody, ktorá sa podľa starobylej tradície môže konať aj v prírode, v rieke, potoku, jazere, či mori sme sa modlili: „Videli ťa vody, Bože, videli ťa vody a naľakali sa. Jordán sa vrátil späť, keď uzrel oheň Božstva zostupovať do svojich vôd. … Jordán sa vrátil späť a hory sa triasli lebo uzreli svojho Boha. Mraky hrmeli a žasli, že zostúpilo Svetlo zo Svetla… žasli keď sa vo vode potápala smrť, ovocie hriechu a žihadlo lesti i okovy pekla… Pred tebou sa chveje všetko tvorstvo, slnko ťa chváli, mesiac ospevuje, hviezdy sa ti klaňajú, vesmír ťa poslúcha. Pred tebou sa trasú priepasti a pramene vôd ti slúžia. Ty si rozprestrel nebesá ako stan, zem si upevnil nad vodami a more pieskom ohradil. Ty dávaš vzduch na dýchanie.“
Jeden rozmer duchovnej ekológie je aj schopnosť vidieť v každom článku stvorenstva Boží odraz a znak jeho moci a veleby. Sv. František to krásne vyjadril pred ôsmimi storočiami vo svojom chválospeve:
„Buď pochválený, môj Pane, so všetkými tvojimi stvoreniami,
najmä za pána brata Slnko, ktoré je deň a ty nás ním osvetľuješ.
A ono je krásne a žiari veľkým jasom: je znakom teba, Najvyšší…
Buď pochválený, môj Pane, za sestru Vodu,
ktorá je veľmi užitočná a ponížená, vzácna a čistá…
Buď pochválený, môj Pane, za našu sestru, matku Zem,
ktorá nás udržiava a živí a rodí rozličné plody s pestrými kvetmi a trávou…
Chváľte a zvelebujte môjho Pána, ďakujte mu a slúžte mu s veľkou pokorou.“
Nemusíme vynechávať školské vyučovanie v piatok, aby sme tým bojovali proti klimatickým zmenám, ani nemusíme cestovať do Brazílie, hasiť požiare v amazonskom pralese. Začneme jednoducho tým, že sa rozhodneme mať úctu k celému stvorenstvu, každému stvoreniu, každému človeku, k sebe samému. V materiálnej, konkrétnej rovine to znamená, že sa vyhnem všetkému, čo zbytočným a neprimeraným spôsobom môže znečisťovať prostredie, že budeme triediť a likvidovať odpad – to všetko môžeme a máme robiť. Ale to všetko by bolo málo. Akákoľvek ekológia či láska k prírode by mala vychádzať predovšetkým z vnútornej zmeny, z obrátenia, z ekológie ducha.
Čo to ale znamená v tej duchovnej rovine? Koľko zla, agresivity, sebectva produkujeme? Koľko jedu, koľko škodlivých splodín neraz vypúšťame v reči, v komunikácii, v správaní? Vari to všetko neznečisťuje naše duchovné prostredie? Vari nebadáme nebezpečnú zmenu duchovnej klímy v našich životoch, v našich rodinách, v medziľudských vzťahoch i v celej našej spoločnosti? Dnešný sviatok je pre nás výzvou ku duchovnej ekológii, k očiste nášho vnútra a vedomému rozhodovaniu sa pre také správanie, ktoré nebude znečisťovať duchovné ovzdušie, ktoré všetci dýchame, ktoré nebude otravovať to, čím sýtime svoj zrak, či sluch. Nezasýpajme smeťami náš duchovný život.
V dnešný deň sme posviacali vodu, posviacame ňou naše príbytky ako znak túžby duchovnom očistení a ozdravení, pripomenuli sme si posvätnosť celého stvorenstva, ktoré je prejavom Božej stvoriteľskej moci, oslavujeme dar krstu, ktorý nám otvára horizonty nového duchovného života. Začnime teda tento rok s predsavzatím urobiť niečo pre zlepšenie klímy – a to nielen v tom technickom, ekologickom zmysle, ale predovšetkým zlepšením duchovnej klímy nášho osobného života i všetkých spoločenských vzťahov. Nechajme sa očistiť a napojiť posvätenou vodou nového stvorenstva, ktoré sa teší z Vtelenia Božieho syna, ktorý dnes zostúpil do Jordánskych vôd, aby posvätil Božou silou a prítomnosťou celý svet.
Arcibiskup Mons. Cyril Vasiľ SJ
