Pozdrav Pán Boh
Záver roka je vždy v znamení jeho hodnotenia. Tento rok budú na ukazovatele hodnotení vplývať aj mnohé obmedzenia, ktoré nám priniesla pandémia. Úvaha Akcie 365 si ich všíma a vyzdvihuje čnosť nádeje, ku ktorej nás cestou života vedie Ježiš, keď nám hovorí: „Dôverujte! Ja som premohol svet!“
S prianím Božieho požehnania
P. Milan Hudaček SJ
Milí priatelia!
Obzretie za končiacim sa rokom nám prináša silnú skúsenosť s pandémiou koronavírusu. Vo svojich začiatkoch nám priniesla pohľad do prázdnych ulíc, na zranených ľudí a na fyzické vzďaľovanie sa. Pripravila nás o radosť z objatí, láskavosti, z podania rúk a náklonnosti. Nastolila všeobecné vzťahy s neutrálnou výmenou priateľských gest, často zastretých do anonymity ochranných rúšok, zdravotníckych prostriedkov či karanténnych zariadení. Obmedzenia sociálnych kontaktov sú hrozivé. V mnohých prípadoch vedú k situáciám izolácie, hnevu, ba i zneužívania. U starších ľudí sa utrpenie ešte zvýraznilo. Sprevádza ho fyzické nepohodlie zhoršená kvalita života i nedostatok návštev zo strany rodiny a priateľov. Hlavné metafory, ktoré dnes ovládajú náš spoločný jazyk, zdôrazňujú všadeprítomný pocit ohrozenia, opakovaný povzbudeniami k „zápasu“ s vírusom. Tlačové správy a denné informácie o počte infikovaných, najmä zo svetových správ, znejú ako „vojnové bulletiny“.
Čo sprevádza COVID-19
Pod vplyvom pandémie sa nemocnice len ťažko snažia vyhovieť nespočetným požiadavkám verejnosti. Zdravotnícke zaradenia sú nútené pracovať s personálom, ktorý by potreboval odpočinok a často aj liečbu po nákaze od infikovaných pacientov. Neopísateľná bieda a boj o základnú potrebu prežitia zvýraznili stav osôb žijúcich v podmienkach extrémnej chudoby, na okraji spoločnosti a tých, ktorí sú odsúdení na zabudnutie v pekle utečeneckých táborov. Dotkli sme sa najtragickejšej tváre smrti: niektorí zanechali svoje rodiny bezmocné, dokonca i bez možnosti najzákladnejšieho skutku milosrdenstva v adekvátnom pohrebe. Ukázalo sa, akí sme „krehkí“, a ani situácia po desaťmesačnej dobe pandémie nás nenecháva nerušene žiť vo viere, že všetko pôjde podľa našich plánov. Podľa niektorých je tento príbeh absurdný, pretože všetko sa rozpadá v nič. Ako by však toto nič mohlo byť posledným slovom? A ak áno, prečo bojovať? Prečo sa navzájom povzbudzujeme, aby sme dúfali v lepšie dni, keď je po všetkom, čo zažívame v tejto pandémii, koniec? Život prichádza a odchádza, hovorí strážca cynickej obozretnosti. Ale jeho rast či pokles, ktoré sú teraz zrejmejšie z krehkosti nášho ľudského stavu, by nás mohol otvoriť múdrosti Stvoriteľa, ktorá vychádza z otázky údivu: „Čože je človek, že naň pamätáš?“ (Ž 8, 5). Skúška krehkosti života môže obnoviť naše vedomie o tom, že život je dar. Keď sa vrátime do jeho kolobehu, budeme múdrejší a vďačnejší, keď okúsime rozpoltené ovocie svojej konečnosti?
Výzva ku zmene
S pandémiou utrpeli naše žiadosti o autonómne sebaurčenie neľahkú ranu. Vyvolali krízový okamih, ktorý si vyžaduje hlbšie rozlišovanie. Viacerí hovoria, že sa to muselo skôr či neskôr stať, lebo kúzlo prosperity trvalo príliš dlho. Epidémia Covid-19 má veľa spoločného s drancovaním pôdy a drancovaním jej vnútornej hodnoty, ako aj ignorovania hlbokých potrieb ľudskej spoločnosti. Je to príznak malátnosti našej civilizácie i našej neschopnosti postarať sa o ňu. Encyklika pápeža Františka hovorí, že je to znak našej duchovnej nevoľnosti (Laudato Sí, č. 119). Budeme schopní čeliť týmto ťažkostiam len prirodzenými prostriedkami? Fenomén Covid-19 nie je len výsledkom prírodných javov. To, čo sa deje v prírode, je už výsledkom celkových vzťahov v ľudskom svete, ekonomických možností v jeho vyspelej časti a modelmi rozvoja, akými disponuje. Možno povedať, že sú „infikované vírusom“ našej vlastnej tvorby. Vírus je skôr výsledkom, než príčinou. Finančná chamtivosť, životné štýly definované spotrebou a prebytkom vybudovali étos premáhania a pohŕdania tým, čo nám Stvoriteľ dáva v prvotnom prísľube stvorenia (Gn 1, 28-30). Z tohto dôvodu sme povolaní prehodnotiť náš vzťah k prirodzenému prostrediu. Uznať, že na tejto zemi žijeme ako správcovia, nie ako páni. Dostali sme všetko, ale naša je iba zvrchovaná zvrchovanosť, nie absolútna. Môžeme odmietnuť dočasnú situáciu ako prekliatie známe z Biblie, alebo sa môžeme naučiť aj inej trpezlivosti. Takej, ktorá je schopná pripustiť konečnosť, obnoviť vzťahy s blížnymi.
Asistovať konverzii
Brat Alojz, prior ekumenickej komunity v Taizé, pozoruje aj obavy pri rozhovoroch s mladými ľuďmi. Podľa neho medzi mnohými mladými existuje skutočný strach z budúcnosti, čo hovorí o potrebe zmeny zo strany mladších generácií tvárou v tvár súčasnej kríze. Ďalšia vec, ktorá ho znepokojuje, je pokušenie uzavrieť sa do seba. V komunite preto podnikli rôzne iniciatívy prostredníctvom internetu, najmä živé vysielanie modlitby z Taizé každý večer, ako aj víkendy „na webe“, na ktorých sa zúčastňuje okolo 400 mladých ľudí. Súčasťou programu je biblická reflexia, zdieľanie v malých virtuálnych skupinách a workshopy. Spätná väzba je pozitívna. Všetci sme na jednej lodi. A nemáme pripravené odpovede. Vždy sa musíme vrátiť k zdroju našej nádeje, ktorým je Kristovo vzkriesenie. Posledné slová evanjelia nie sú apokalyptické oznámenia, ale konečnou perspektívou je vzkriesenie. Prebudenie tejto nádeje osobnou modlitbou, ale aj slávením: nám pomôže realite čeliť, nie ju len zmierniť. Pravdepodobne prechádzame skutočnou konverziou: zjednodušeniu všetkého, čo sa dá urobiť v našom spôsobe života bez toho, aby sme čakali na zmeny, ktoré budú zavedené zhora. Jednoduchosť nikdy neznamená nedostatok radosti, ale skôr sa môže zhodovať s duchom oslavy. Cirkev v tejto situácii má dôležitú úlohu pri komunikácii tých hodnôt, ktoré vychádzajú priamo z evanjelia.
Leták pripravili:
Margita Stančíková
Letícia Dirbáková CJ
Milan Hudaček SJ
Leták akcie 365 na december 2020 v PDF