Denne je naša spoločnosť konfrontovaná správami z vojny na Ukrajine. Do týchto ťažkých situácii časopis amerických jezuitov priniesol správu o tom ako jeden z ukrajinských umelcov sa tvárou v tvár vojnovým hrôzam dokázal umelecky inšpirovať a výtvarne tvoriť. Tak sa zrodilo dielo, ktoré dnes obohacuje miesta modlitieb i príbytky mnohých veriacich na východe. Úvaha Akcie na pôstny mesiac marec chce čase prípravy na veľkonočné sviatky touto cestou inšpirovať čitateľov k prehlbeniu sa vo viere cez praktické skutky lásky.

V roku 2014, keď vojenské sily napadli východnú Ukrajinu, umelec Alexander Klymenko narukoval do frontovej línie, aby podporil tamojšie prápory. Keď tam bol, všimol si tisíce drevených debien, používaných na prepravu munície. „Čo sa s prázdnymi debnami robí?“ spýtal sa vojakov. Spoluvojaci Klymenkovi odpovedali, že ich používajú ako palivové drevo alebo sa to dá využiť ako jednoduchý nábytok. Narukovaný umelec mal v tej chvíli originálny nápad. Dosky z debien zrazu videl využité ako plátno pre umenie. V ten deň sa utiahol do svojho kúta s prázdnou debnou a napísal na ňu ikonu Matky Božej. V pravoslávnej tradícii sa ikony chápu ako Písmo vo vizuálnej forme. Preto sa im hovorí, že sú „písané“, a nie „maľované“. Alexander Klymenko bol výsledkom svojej práce sám ohromený. Do telefónu svojim známym povedal, že to vyzeralo tak autenticky, že mal pocit, akoby to prišlo z múzea v Aténach.

Inšpirácia
Alexander Klymenko ukončil štúdium na Akadémii umenia Ukrajiny pred pätnástimi rokmi. So svojou kolegyňou Sofiou Atlantovou v partnerskom projekte Icons on Ammunition sa zamiloval nielen do písania ikon, ale aj do svojej budúcej manželky. Ikony v pravoslávnej tradícii majú zobrazovať vzkriesenie pokoja, lásky a tiež Ježiša. Podľa východnej tradície je to Ježiš, ktorý cez ikonu hovorí s človekom. Alexander Klymenko spoločne s pani Sofiou Atlantovou sa rozhodli, že chcú naďalej využívať steny drevených debien od munície na rozprávanie príbehov z vojny. Ikony si vybrali ako komunikačný prostriedok nielen kvôli ich osobnej záľube, pre ich výtvarné stvárňovanie, ale aj preto, že mali pocit, že ikony sú jazykom, ktorému Ukrajinci budú rozumieť. Aj drevené debny pre nich predstavovali určitý druh jazyka. Munícia sa v debnách zvyčajne uchováva pod zemou. Tam je menšia pravdepodobnosť, že ich nepriateľ zničí. Evokujú tak obraz rakvy, ktorá po jej vykopaní je predzvesťou smrti. V skutočnosti Alexander porovnáva rakvy s monštrami z amerických hororových filmov: „Zombie vylezú [zo zeme] a zabijú všetkých. Zobrať dosky z debien od zbraní, ktoré vyvolávajú pocity hrôzy, a namaľovať na ne ikony znamená, že ich umelec pretvorí tak, aby sám odolal pochybným myšlienkam, ktoré vyvolávajú, a pri tom všetkom žil pre obraz, ku ktorému ho inšpirujú. Chceli sme vytvoriť symbol, ako napr. ikonu „útechy“ Matky Božej, ktorý sa nielen bráni, ale porazí smrť, porazí vynorených zombie.“

Útecha
Vyobrazené ikony, ktoré sú vytvorené na tento účel, sú na pohľad urobené s citom. Na jednej z ikon dieťa Ježiš jemne hladí matkino líce v geste útechy. Na ďalšej ikone svätých mučeníkov Borisa a Gleba majú obaja na sebe prepychové zlatozelené rúcha, na ktorých nie sú žiadne známky ich mučeníckej smrti. Aj ikona smútiacej Márie má jemnosť, ktorá prevyšuje hrôzu toho, čím trpí. Kristus v hrobe má skôr charakter spánku ako smrti, čo naznačuje, že s ním prichádza medzi nás ľudí niečo viac. „Ikony zobrazujú vzkriesenie pokoja a lásky a tiež Ježiša,“ vysvetľuje autor. „Je tu Ježiš a hovorí s tebou.“ Výtvarníci A. Klymenko a S. Atlantová sú odhodlaní urobiť tento zmysel vzkriesenia hmatateľnejším vo svojej krajine tým, že darujú výnos z predaja ikon na financovanie mobilných nemocníc, aby zranení vojaci a civilisti mohli byť zachránení z frontových konfliktov. Spôsob, akým autor prezentuje a hovorí o svojom projekte, istým spôsobom pripomína spôsob, akým my katolíci hovoríme o transsubstanciácii. Tak ako veríme, že Duch Boží premieňa obyčajný chlieb na telo a víno na krv Kristovu, opisuje svoje muničné debny ako radikálne premenené na sväté obrazy – ikony. Ale keď sa na to spýtam pána Klymenka, ktorý je východným pravoslávnym kresťanom, všimne si zlyhanie v mojej analógii. Áno, oboje je príkladom transformácie. „Ale pôvodne je chlieb krása,“ hovorí. „Chlieb je život. V našom prípade tu máme do činenia s absolútnou smrťou. Ľudia tu umierajú. Na našich poliach máme skutočnú krv.“

Význam
Dnes putujú po celej Ukrajine „stovky a stovky vagónov naplnených debnami s muníciou a zbraňami do frontových oblastí. Neexistuje žiadne skutočné slovo o tom, aké je to strašné. Tvárou v tvár týmto transportom sa Alexander snaží zachytiť trúfalosť našej kresťanskej viery, ktorá do hmotných a pominuteľných vecí vtláča nadčasové symboly. „Je to skôr veľkonočná radosť, veľkonočné šťastie,“ vysvetľuje pisateľ ikon. „Ježiš je tu späť a vzkriesenie sa uskutočnilo.“ Zaujímavú odpoveď dáva autor na otázku: „Ako vníma svoje ikony?“ Sú to obrazy vyjadrujúce odpor proti snahám útočníka o vymazanie ukrajinskej kultúry? Aj keď v srdci živí nádej, že jeho umenie prehovorí v budúcnosti k Ukrajincom, poznamenáva, že tiež dúfa v to, že jeho ikony sa stanú zdrojom povzbudenia pre všetkých, ktorí ešte bojujú. Je potrebné vychovať generáciu mužov a žien obdarených kritickou schopnosťou voči realite a odhodlaných nežiť v banalite pominuteľnosti. V multikultúrnej spoločnosti sa budovanie priestorov a plat-foriem pre interdisciplinárnu reflexiu stáva naliehavým. Umelecké písanie je reč naprieč všetkými krajinami, a preto jeho cieľom je ukázať, že táto vojna sa skončí ako každá iná vojna. Ako vždy, zlo porazí Boh.“ „Jar porazí zimu a svetlo porazí tmu,“ hovorí A. Klymenko. Má byť demokracia lásky.

Leták akcie 365 marec 2023 v PDF

Pripravil: Milan Hudaček SJ
Foto: medbat.org.ua