Všetkým, ktorí pristúpia k sv. prijímaniu na prvý piatok počas deviatich mesiacov nepretržite  po sebe, sľubujem milosť pokánia pri zomieraní: nezomrú v nemilosti, ani bez sviatostí. Moje srdce im bude bezpečným útočišťom v posledných chvíľach života.

Bol deň ako mnohé iné. Ľudia sa náhlili z práce domov. Dobiehali na vlaky, či autobusy. Ja som stál na autobusovom nástupišti. Netlačil som sa do autobusu, lebo som chcel nastúpiť ako posledný, aby som mohol rýchlejšie vystúpiť na zástavke v dedine, kde som mal namierené zaopatriť zomierajúcu starenku. Už bolo iba pár ľudí nenastúpených, keď sme počuli zaškrípať brzdiace auto a silný náraz. Urobil som niekoľko krokov ku zadnej časti autobusu a priamo predo mnou ležal mladý muž, ktorého zrazilo auto, keď sa snažil dobehnúť na autobus, ktorým som chcel cestovať ja. Zranený stonal a jajkal. Medzi prejavmi bolesti volal Boha o pomoc: Bože môj, Bože, pomôž mi… Ani neviem ako som si kľakol k nemu a povedal som, že som kňaz a že mám aj Pána Ježiša pri sebe a môžem ho zaopatriť.. Naznačil, že chce. Trvalo to len niekoľko chvíľ, čo som mu dal rozhrešenie, sv. prijímanie a pomazanie na čelo.

Ľudia vystupovali z autobusu a dívali sa, čo sa stalo, zariadili odvoz zraneného do nemocnice a potom v zamyslení znova nastúpili do autobusu a odišli. Ja som už nenastúpil. Ponáhľal som sa do kostola vziať sviatostného Spasiteľa a bicyklom som sa ponáhľal zaopatriť starenku. Cestou domov aj doma som rozmýšľal, že aký je život zvláštny, aké sú Božie cesty nevyspytateľné, po ktorých kráčame do večnosti a ani si dobre neuvedomujeme skutočnosť nášho života a smrti.

Bol už neskorý večer, keď zazvonil na fare telefón a z nemocnice sestrička mi oznamovala, že na žiadosť príbuzných mám čo najskôr prísť zaopatriť veľmi vážny prípad na chirurgické oddelenie. Ako som len vedel tak rýchlo som došiel do nemocnice. Rodičia chorého ma čakali na chodbe a uplakaní mi chceli niečo porozprávať o svojom synovi. Z toho si pamätám slová: Prečo nám Boh berie takého dobrého syna? Bol som prekvapený, keď som v pacientovi spoznal mládenca, ktorého som zaopatroval pri autobuse. Vo veľkých bolestiach sa vyspovedal a znova prijal Pána Ježiša. Na druhý deň jeho telo nezvládlo niekoľko zlomenín a vnútorné krvácanie, odišiel do večnosti. Dvakrát zaopatrený, odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi.

Od rodičov som sa dozvedel, že od prvého svätého prijímania ako chlapec stále pristupoval ku sv. spovedi a sv. prijímaniu na prvé piatky. Miništroval aj po svojom návrate z vojenčiny.

Pán Ježiš si ho vzal pre nás nepochopiteľným spôsobom, ale nepochybne preto, aby ho odmenil večným životom. Hľa, Pán Ježiš aj teraz splnil svoje 12. prisľúbenie.

Dnes sa nám často stáva, že v prisľúbeniach Božského Srdca, vytlačených na obrázkoch Božského Srdca chýba časť 12. prisľúbenia, že „nezomrú bez sviatosti“, akoby sme pochybovali, že Božské Srdce Ježišovo splní svoje prisľúbenie vždy a za každej situácie. Životné príbehy svedčia, že vždy a za každých situácií splní, čo prisľúbilo.

Foto: wikipedia.org