Orientačným východiskom pri organizovaní Xaveriády 2021 bola myšlienka o jej realizácii na Slovensku. Lenže kde by mal byť jej cieľ? Organizátori levočskej púte totiž informovali verejnosť, že tento rok bude na Mariánskej hore (4.7.2021) len jedna sv. omša. Tradičná púť sa konať nemala. Obmedzenia pre „Dni dobré vůle“ boli avizované aj z Velehradu. Doterajší organizátori ignaciánskych pútí, p. Ľubo Pilarčík SJ i Miro Hollý, ohlásili pre pandémiu pútnickú prestávku. Zopár mladých zo spoločenstva Magis sa však o tohoročnú Xaveriádu zaujímalo. Podobne aj tí, ktorí mali s ňou skúsenosti z predošlých ročníkov. Aby cez pandémiu nedošlo k stretnutiam s väčšími skupinami zhromaždených osôb, vytypovala sa pre ňu trasa cez Záhorie s cieľom v Kopčanoch. Pri tamojšom veľkomoravskom kostole sv. Margity Antiochijskej sa v minulosti nepravidelne konali cyrilo-metodské spomienkové dni. Duchovnú správu v Kopčanoch vykonával farský úrad z Holíča a miestny dekan na jar pochyboval, či sa vôbec uskutočnia tohoročné slávnosti. Od veľkej noci sa však pre pútnickú obnovu do júna ohlásilo dvanásť osôb. V jej závere už bola priaznivá aj kovidová mapa. Podľa nej Záhorie bolo v žltých alebo v oranžových bezpečnejších farbách. Východiskovou obcou sa na pútnickej trase stali Bzince pod Javorinou.
Do Bziniec prišlo 30. júna 2021 sedem pútnikov a o dva dni sa pridal ôsmy. Miestny správca farností pozval po sv. omši pútnikov na pizzu. Počas večere jeho rôzne informácie o miestnom kraji prišli pútnikom vhod. Nocľah v tunajších pomeroch pomohla nájsť v kultúrnom dome na Hrubej strane Jana Ševčíková. Pred 20 rokmi Jana navštevovala UPC v Trnave a jej facebookový kontakt nadišiel pre myšlienku obnovy po rokoch v najlepšom čase. Na druhý deň ráno poslala do kultúrneho domu dcéru, ktorá nám doniesla raňajky. Po sv. omši a rozlúčke s hostiteľkou sa v slnečnom dni skupina vydala na cestu do Myjavy. Kraj bol pekný. Pri okraji ciest pútnikov lákali aj dozrievajúce čerešne. Matej Sandtner s elektronickými mapami v mobile nás usmerňoval počas celého putovania. V Myjave pri hľadaní nocľahu zase vyšla v ústrety skupine pani Eva Halasová z Hnutia Modlitieb matiek. Pútnikom sprostredkovala drevený barakový domec vedľa cintorína. V ten deň sme ešte navštívili potraviny, ale pri večeri sa ohľadne stravovania urobilo spoločné rozhodnutie o kveštovacom (pýtanie si jedla od ľudí) režime cez putovanie.
Po opustení Myjavy smerom k Turej Lúke a do Sobotišťa na každom mieste možno stretávať stopy po reformácií a jej tradícií. Z mnohých pamätných tabúľ sa k pútnikom prihovárali spomienky a histórie početných evanjelických osobností. Pod hradom Branč sa dalo na informačných tabuliach dočítať, že toto územie ako hraničný pás bolo v stredoveku neobývané. Pod tlakom neskorších reformačných i tureckých nepokojov osídľovali kraj najmä ľudia z Považia. V Podhradí sme si vypýtali obed. Pre niektorých pútnikov to bola novinka, ale prekvapení boli aj domáci. Jeden z oslovených dobrodincov sa pred nami začudoval, že takéto pýtanie ešte nepočul, ale pre istotu sa opýtal, či nie sme jehovisti. Keď nám odovzdával konzervu sardiniek nezabudol dodať, že to máme od súdruha. Brančský hrad núkal fotografom výhodné príležitosti pre snímky z rôznych strán. V Sobotišti sme nocľah našli na katolíckej fare. V ten deň sa nám pošťastilo mať aj sprchu.
Na ďalší deň obec ukázala svoje zaujímavosti. Habánsky dvor, ľudové domy, habánska zvonica, radnica, škola, či mlyn boli pozostatkami po dlhoročnej prítomnosti protestantov došlých sem z Nemecka. Habáni nemali súkromný majetok. Ich biskup dozeral, aby všetko čo mali bolo spoločné. O habánoch bol záujem aj zo strany katolíkov. Po zrušení jezuitskej rehole zostal medzi konvertovanými habánmi istý jezuitský „páter misionár“. Putovanie sa vďaka elektronickej mape mohlo odohrávať viac v prírode. Neočakávané prekvapenia pripravili putujúcim vyplašené bažanty, zajace, srny a dve veľké čriedy danielov. Lesné čistiny ponúkli zase sladké jahodové pochúťky. Overilo sa, že pri cestovaní autom, by si človek sotva všimol obohacujúcu prírodu, než akú ponúkal bezprostredný kontakt s ňou. Tu sa zrodil aj návrh utvoriť z pútnikov spoločenstvo ľudí, ktorí by sa venovali v ekologickom duchu viere a prírode. Po príchode do Radošoviec sme miestnemu kňazovi rozprávali akými pravidlami sa putovanie riadi a on pri večernej omši povzbudil veriacich k potravinovej štedrosti pre svojich hostí. Na večeru všetkým objednal pizzu a sám sa prišiel porozprávať k stolu medzi nás. Farníci doniesli pútnikom všeličo z bohatstva svojich komôr a radošovské zásoby vystačili až do konca podujatia.
Nasledujúci deň bola nedeľa. Po omši o 8. hodine sme sa vydali na posledných 21 km. Bol horúci letný deň. Na dennom programe boli meditácie z vybraných textov otcov východného kresťanstva. Duchovnú časť púte vždy dopĺňala aj diskusia. Po štyroch dňoch zdieľania osobných myšlienok sa už rozhovorili aj tí, ktorým to šlo zo začiatku ťažšie. Cez pokosené polia bolo z diaľky vidieť Kopčany. Množstvo nových domov dávalo tušiť, že obec bude v rozvojovom programe. P. Štefan Locner OPraem, dekan z Holíča, pútnikom v Kopčanoch poskytol k nocľahu uprázdnenú faru. Odovzdal im kľúče a poinformoval ich o situácii s Kostolom sv. Margity Antiochijskej, ktorý bol za dedinou asi pol hodiny pešej cesty. Kostol sa opravoval a nekonali sa tam verejné slávnosti.
Sviatok sv. Cyrila a Metoda pre pútnikov začal cestou z Kopčan do veľkomoravského areálu v Mikulčiciach. Možno sa tam dostať cez rieku Moravu lávkou. V oboch smeroch ju využívali cyklisti i turisti. Príjemné počasie nám dovolilo meditáciu urobiť na tom mieste v areáli kde sa slúžia sv. omše. V areáli bola naplánovaná aj česká sv. omša na 16:30. Po prehliadke starobylého miesta sme sa vrátili ku Kostolu sv. Margity. Historický objekt bol obkolesený stavebným materiálom určeným k jeho renovácií. Vo vnútri kostola sme mali sv. omšu. Interiér upútaval návštevníka zvyškami fresiek a výbornou akustikou. Atmosféra posvätného miesta dala cyrilo-metodskej slávnosti osobitný ráz. Obnova vyvrcholila v tichu a v obdive všetkého, čo tu veľkomoravská história zanechala. Pri našom odchode sa pristavilo ešte zopár iných návštevníkov. Vďaka ním sme sa necítili úplne sami a ich spev v kostole nám znel ako niečo podarované. Obnova sa nás dotkla s evanjeliovým i dejinným posolstvom, ktoré súčasníka prekračuje a pomáha mu nachádzať to, čo pretrváva.
p. Milan Hudaček SJ
