Nemecký teológ Walter Kasper hovorí, že dnes je ťažké hovoriť o Bohu aj tým, ktorí v neho veria. Utrpenie vo svete je zrejme najzávažnejším argumentom moderného človeka, odmietajúceho Boha. Pre mnohých ľudí dnes už Boh nejestvuje a žijú tak akoby Boha nebolo. Veľa premýšľajúcich ľudí cíti vážnosť situácie a opätovne sa vydáva na cestu hľadania. Cítia, že ak si človek nekladie otázku o zmysle života, tak rezignoval ako človek a stratil svoju skutočnú dôstojnosť. Potom je všetko prázdne a banálne. Neklásť si otázku o zmysle života pre človeka znamená vzdať sa nádeje, že ešte môže zavládnuť spravodlivé rozlišovanie. Smrť Boha v dušiach mnohých ľudí, či absencia Boha sú ozajstnou a najhlbšou biedou, ktorá patrí k dnešným znameniam čias. Hlbšie poznanie však nemá k dispozícii iné svetlo ako to, ktoré žiari na svet z biblického vykúpenia. Vďaka tomu sme pozvaní aby sme ešte raz premýšľali novým spôsobom o Bohu.

Otázka milosrdenstva

Koncom minulého storočia dvaja pápeži rozpoznali znamenia čias a zároveň odporúčali aby sa stredobodom ohlasovania a cirkevnej praxe stala otázka milosrdenstva. Ján XXIII. vo svojej programovej reči pri otváraní Druhého vatikánskeho koncilu (1962) povedal, že „koncilu nejde o to, aby zopakoval tradičnú vieru, lebo tá je známa a pevná. Dnes však Cirkev chce používať v praxi liečivé prostriedky milosrdenstva, ako siahať po zbrani prísnosti.“ Tento nový štýl znamenal aj nastolenie pastoračných cieľov. Téma milosrdenstva sa stala kľúčovou nielen pre koncil, ale aj pastoračnú prax pokoncilovej Cirkvi. Úmysly pápeža Jána XXIII. ešte prehĺbil jeho ďalší nástupca Ján Pavol II. Téme milosrdenstva venoval encykliku Dives in misericordia (1980). V nej hovorí, že „samotná spravodlivosť nestačí, lebo najväčšia spravodlivosť môže byť aj najväčšou nespravodlivosťou“. Prvé svätorečenia v treťom tisícročí programovo zameral na milosrdenstvo. 30. apríla 2000 vyhlásil za svätú málo známu poľskú sestru Faustínu Kowalskú (+1938). Počas svojej návštevy v Krakove, kde sestra Faustína žila, pápež povedal, že „jej posolstvo sa má stať svetelným lúčom na ceste človeka v treťom tisícročí“. Vo svojej poslednej knihe „Pamäť a identita“ napísal, že „hranicou zla je v konečnom dôsledku Božie milosrdenstvo“. Teologická reflexia o milosrdenstve, ktoré má v Biblii podstatný význam, sa žiaľ v minulosti zanedbala. Abstraktne chápaný Boh sa po väčšine ľuďom javí ako vzdialený od ich osobnej situácie a zdá sa im, že má len málo do činenia s tým, čo sa deje vo svete. Stojíme pred úlohou nanovo ozrejmiť obraz o milosrdnom Bohu.

Univerzálna ľudská téma

Pri sledovaní spoločenskej situácie, najmä keď počúvame o problémoch zapríčinených hladomorom, alebo inými prírodnými katastrófami zakaždým v ľuďoch vyvolajú dojímavú vlnu súcitu a ochoty pomáhať. Súcit a milosrdenstvo sa vďaka Bohu nestali celkom neznámymi pojmami. S obľubou požívané slovo empatia dnes patrí k novoobjaveným výrazom súčasného človeka. Vcítiť sa do pocitov, myšlienok a života iného človeka sa dnes vo všeobecnosti považuje za predpoklad vydarených medziľudských vzťahov a za dôkaz pravej ľudskosti. Všetky náboženstvá sa nejakým spôsobom pýtajú na pôvod a príčinu utrpenia a na jeho zmysel; pýtajú sa na oslobodenie od bolesti kladúc si otázku odkiaľ máme čerpať silu, aby sme obstáli v bolesti a utrpení. Súcit sa tak stáva univerzálnou ľudskou témou. Sv. Augustín vysvetľoval slovo milosrdenstvo (misericordia) v jeho slovnom význame: mať srdce (cor) pri miseri, (chudobných a biednych) v najširšom zmysle slova. Starostlivosť o chudobných v Rímskej ríši rozvíjalo už ranné kresťanstvo. Jedna z úloh vtedajších biskupov bolo určiť diakonov na službu chudobným. Od 4. storočia vznikali nemocnice, pútnické alebo azylové domy, ktoré boli predchodcami stredovekých špitálov pre chudobných a chorých. Vznikali sa aj osobitné rehole zamerané na starostlivosť o chorých. Kresťanstvo tým získalo trvalý vplyv na európsku kultúru a kultúru ľudstva.

Potenciál kresťanskej tradície

Napriek veľkým rozdielom medzi svetovými náboženstvami jestvujú aj spoločné prvky. Medzi ne patrí aj zlaté pravidlo, ktoré hovorí, že druhým nemáme robiť to, čo nechceme, aby oni robili nám. Podľa sv. Augustína toto pravidlo do srdca človeka zapísal Boh. V stredoveku i v novovekom osvietenstve pravidlo platilo ako prirodzený zákon. To znamená, že súcit, sústrasť, vzájomná ochota pomôcť a dobročinnosť patria k ľudovej múdrosti. S Ježišom sa zlaté pravidlo spája v súvislosti s rečou na vrchu, preto súvisí s príkazom lásky, ktorý zahŕňa aj lásku k nepriateľovi. Kresťanské etika môže tak nad-viazať na celonáboženskú tradíciu a je otvorená pre medzináboženský dialóg. Kresťanstvo môže so svojim posolstvom lásky interpretovať a bližšie určiť nedefinované zlaté pravidlo. Skutočnosť, že súcit a milosrdenstvo sú univerzálne ľudské cnosti, povzbudzuje, aby sme nadviazali dialóg s inými kultúrami a náboženstvami a spolupracovali s nimi na vzájomnom po-chopení a pokoji vo svete. Táto tradícia ľudstva nám dáva priestor na premýšľanie. Hovorí totiž, že tam kde sa stráca súcit, dobročinnosť, vzájomná pomoc a odpustenie, kde sa medzi ľudské vzťahy obmedzili na ekonomické výmenné procesy, tam sa ľudskosť kultúry a spoločnosti dostáva do nebezpečenstva. Využívať potenciál vlastnej tradície kresťanského milosrdenstva je vecou dobre pochopeného evanjelia i života.

Margita Stančíková, Milan Hudaček SJ
Akcia 365 Jún 2018