V Duchovných cvičeniach sv. Ignác z Loyoly pozýva toho, kto si robí cvičenia, aby uvažoval o tom ako ho Boh privádza k sebe napriek hriechom. Uvažujúc sa má rozpamätať a ďakovať Bohu za to, že ho doteraz zachoval pri živote. Modlitbu má na záver ukončiť rozhovorom s Bohom o jeho milosrdenstve (DC 61).
Takáto úvaha bola súčasťou posledných duchovných cvičení, ktoré si tridsaťročný Pavol Hnilica v lete 1951 vykonal ešte v Československu. Bol vtedy už tajným biskupom. Spoločnosť Ježišova, do ktorej patril bola od apríla 1950 zlikvidovaná a nadlho vyradená z verejného života spoločnosti. Tridsaťročný biskup Pavol Hnilica cítil, že sa kruh aj okolo neho sťahuje. Priatelia mu radili aby emigroval a opustil rodnú zem. Akú novosť mu v tejto situácii vniesli do skrytosti duše duchovné cvičenia? Odpoveď môžeme hľadať v jeho pevnom rozhodnutí opustiť nielen dom, rodičov, priateľov, ale aj svoju vlasť a v duchu evanjelia slúžiť iným ľuďom v neznámom svete.

Dnes, 30. marca si pripomíname 100. výročie narodenia tejto veľkej osobnosti Cirkvi na Slovensku.

Pavol Hnilica sa narodil 30. marca 1921 v Uňatíne. V roku 1941 vstúpil do jezuitskej rehole a v Ružomberku absolvoval vstupnú prípravu na život v reholi – noviciát. Po jeho skončení pokračoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Po maturite odišiel študovať filozofiu do Brna a neskôr do Děčína.

Na štúdium teológie sa vrátil do Trnavy, odkiaľ bol v apríli 1950 s ostatnými rehoľníkmi deportovaný do Jasova a neskôr do Podolínca. Koncom septembra 1950 ho prepustili a odcestoval do Rožňavy. Rožňavský biskup ho tajne vysvätil 29. septembra 1950 na kňaza a 2. januára 1951 na biskupa. P. Hnilica potom tajne vysviacal rehoľníkov, ktorí po zatvorení kláštorov dokončili teologické štúdium. Tak vysvätil za biskupa v auguste 1951 Jána Chryzostoma Korca.

V roku 1952 biskup Hnilica ušiel za hranice. Jeho pokračoval v Ríme, kde sa stal legendou ako iniciátor diel evanjelizácie a solidarity, najmä s Cirkvou pod útlakom komunistického režimu, ako aj zakladateľom spoločenstva zasväteného života.

V Ríme počas II. vatikánskeho koncilu bol spočiatku poradcom a po zverejnení jeho biskupskej hodnosti sa na koncilových zasadaniach stal jedným z koncilových otcov. Úzko spolupracoval s Chiarou Lubichovou a hnutím Fokoláre, aj s Matkou Teréziou z Kalkaty. V roku 1968 pomohol matke Tereze založiť jej prvý dom v Ríme a na Slovensku v Čadci (1991). Zomrel v nedeľu 8. októbra 2006 v Nových Hradoch v Českej republike a bol pochovaný v Trnavskej katedrále.

Z pôsobenia Pavla Hnilicu v Ríme

Pavol Hnilica odcestoval do Talianska koncom septembra 1952. Vo večnom meste sa zoznamoval s rehoľnými inštitúciami: Gregorovou univerzitou, Východným inštitútom, Vatikánskym rozhlasom a ďalšími medzinárodnými domami Spoločnosti Ježišovej. Jezuiti z generálnej kúrie sa chceli viac dozvedieť o situácii Cirkvi v komunistickom svete. P. Anton Prešeren – asistent generálneho predstaveného – požiadal Pavla, aby napísal svoje skúsenosti a pozorovania života v komunistickom Československu v novšom vydaní. Pavol vtedy zostavil tisícstranový koncept. P Stanislav Polčin z Vatikánskeho rozhlasu mu ho pomáhal štylisticky upraviť. Bol mu nápomocný aj pri preklade jeho 200 stranovej relácie do francúzštiny. V máji 1954 odovzdal Pavol požadované dielo predstaveným.

V priebehu nasledujúcich rokov bolo dielo preložené do 9 jazykov a počet ich edícií narástol na trinásť. Knižnou ponukou vniesol Pavol do Ríma novú tému. Bezprostredne sa dotýkala pôsobenia Cirkvi v krajine ovládanej komunistami, čo u Hnilicu podnietilo aj napäté očakávanie reakcií zo strany vatikánskej autority. Štátny sekretár Svätej Stolice Antonio Samoré, na základe informácie, udelil tajnému biskupovi Jánovi Korcovi všetky fakulty a právomoci potrebné pre pastoráciu v podmienkach, keď spojenie lokálnej cirkvi s Rímom je znemožnené. V dokumente si všimol aj nepriamy odkaz, aby pre prácu v podmienkach tajného účinkovania boli jezuiti k dispozícii cirkvi v prvom rade. Túto líniu Svätej Stolice pripomínal Hnilica v nasledujúcich rokoch aj ostatným jezuitom s ktorými sa stretával.

V začiatkoch rímskeho pobytu bolo pre Pavla inšpirujúcim stretnutie s talianskym jezuitom Riccardom Lombardim. Páter bol verejnosti známy svojimi osobnými vystúpeniami, kázňami, prednáškami najmä v 40-tych rokoch. Neskôr využíval aj rozhlas, aby veriacich evanjelizačne priťahoval k Bohu a k cirkvi. Pavol sa ho v lete 1954, pri stretnutí v Mondragone, opýtal čo si myslí o komunizme a o rozpínavosti jeho bludu? Páter Riccardo mu odpovedal, že: „Komunizmus je najväčšie zlo a najvyššie nebezpečenstvo, akému cirkev v celej histórii čelí (…) a túto pohromu nemôže zastaviť nijaká ľudská moc. Musí sa mu postaviť Bohom inšpirovaná a Bohom vedená sila.“ Pavla hlboko zasiahlo presvedčenie pátra R. Lombardiho a zdá sa, že toto bol moment, ktorý ho utvrdil v nekompromisnej línii zápasu s komunizmom do ďalších rokov. Začiatkom roku 1955 Pavol prijal pozvanie pátra R. Lombardiho, aby ho sprevádzal na prednáškových výjazdoch po Taliansku. Pavlove vystúpenia dokumentovali prenasledovanú cirkev v komunistických krajinách a vnútorne obohacovali tisícky poslucháčov. S Riccardom Lombardim podnikli mnoho ciest a zdalo sa, že obaja vytvoria spoločný tím slúžiaci obnove viery.

Do toho všetkého vstúpila v roku 1958 smrť pápeža Pia XII. Zmena vo vedení Cirkvi, ale predovšetkým nástup nových východísk pre apoštolát a jezuitskú službu v povojnovej talianskej spoločnosti, umenšovali vonkajšiu podporu evanjelizačnému dielu pátra Lombardiho. Forma o ktorú sa Lombardiho tím v zápase s komunizmom opieral, strácala napriek spoločenskej naliehavosti tejto otázky, čoraz viac na svojej účinnosti. Žiadala sa zmena v metóde i v spôsobe prezentácie naliehavých otázok pre verejnosť. Na podnet janovského kardinála Giuseppe Siriho (1906-1989) a arcibiskupa z Agrigenta, Giovanni Battistu Peruzziho (1878-1963) zápas s komunizmom dostal nový ťah so zmenenou jezuitskou skupinou. Vytvoril ju sicílsky páter Antonio Gliozzo. V prezentácii naliehavých tém využíval vzdelávacie kurzy pre klérus, ktorý ďalej potom vzdelával farníkov. Novší spôsob znásobil účinnosť desaťčlenného odborného tímu, ktorý zostavil Antonio Gliozzo. V dlhodobom horizonte tak priniesol aj zmenu nábožensko-spoločenskej klímy v Taliansku.

Príspevky Pavla Hnilicu pre Druhý vatikánsky koncil o problematike ateizmu

Na jar 1965 zomrel generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej P. Jean-Baptiste Janssens. Delegáti zvolali 31. generálnu kongregáciu k voľbe nového generálneho predstaveného. Stal sa ním páter španielskeho pôvodu a člen japonskej provincie Pedro Arrupe. V čase generálnej kongregácie sa na zhromaždených pátrov obrátil pápež Pavol VI., ktorý im venoval osobitnú audienciu. Na stretnutí vo Vatikáne im zveril „dôležitú úlohu“ a apoštolský „mandát na tieto časy“. Prítomných jezuitov vyzval, aby „zjednotili svoje sily k pevnej rezistencii voči ateizmu“, voči „strašnému nebezpečenstvu, ktoré ohrozuje celé ľudstvo“. Prítomným pátrom uložil, „aby sa týmto úsiliam odovzdávali s väčšou horlivosťou a disponovanosťou“. V nastolení atmosféry osobného vzťahu k ním, im v závere prejavu pripomenul, aby „pamätali, že túto úlohu, na ktorej budú pracovať až po dno svojich síl si nevybrali z vlastnej iniciatívy, ale im ju zverila cirkev a jej Najvyšší kňaz“. Pápežova výzva sa v ďalších dňoch stala jednou z ústredných tém 31. generálnej kongregácie. Vyjadrenie jezuitov k novej úlohe našlo odozvu v treťom dekréte kongregácie s názvom Misia Spoločnosti voči ateizmu. Biskup Pavol prijal úlohu zápasu s ateizmom za svoju vlastnú.

Paralelne s jezuitskou 31. generálnou kongregáciou pokračoval aj Druhý vatikánsky koncil. V septembri 1965 zostali koncilovým otcom ešte nedokončené práce na dekréte o cirkvi v súčasnom svete. Do koncilových rokovaní o dokumente sa prihlásili s príspevkami k problematike o ateizme Pavol Hnilica a generálny predstavený jezuitov P. Peter Arrupe. Najprv vystúpil 26. septembra 1965 Pavol Hnilica. Vo svojom príspevku zdôraznil, že problémom dnešného sveta je ateizmus, ktorý ako najvážnejší blud dnešných čias, by mal byť aj témou koncilu a predmetom jeho zvláštnej deklarácie. Vymenoval päť prostriedkov, ktorými by mala cirkev hľadať zablúdené ovce. Odvolal sa na svoje skúsenosti zo sústreďovaniach a pracovných táborov v Československu. Medzi ďalších diskutujúcich o ateizme patrili biskupi Michal Rusnák, Karol Wojtyla a tak isto aj generálny predstavený P. Pedro Arrupe SJ.

S mesačným oneskorením vybuchla na prednesené témy biskupov P. Hnilicu a M. Rusnáka aj reakcia komunistických médií v Československu. Najprv ústredný výbor celoštátneho Mierového hnutia katolíckych duchovných v Hradci Králové odsúdil 25. októbra 1965 „počínanie zradných emigrantov na pôde Vatikánu, …najmä biskupa Pavla Hnilicu a Michala Rusnáka, ktorí provokatívne a nikým nepoverení dovolili si hovoriť na fóre Druhého vatikánskeho koncilu v mene českého a slovenského ľudu, ktorý zradili“. Vážnejšie dôsledky malo ich vystúpenie pre ostpolitiku, ktorú na podnet pápeža Jána XXIII. začal uvádzať do praxe v dialógu s východoeurópskymi krajinami arcibiskup Agostino Casaroli. Karel Hrůza, zodpovedný za rokovania z československej strany, neočakávane priletel 15. októbra 1965 do Ríma a protestoval proti koncilovým prejavom Mons. Pavla Hnilicu a Mons. Michala Rusnáka. Aby dodal vážnosť svojim slovám, deň na to československá strana prerušila s Vatikánom rokovania. Neskôr sa ukázalo sa, že prerušenie obojstranných rokovaní malo trvať dva roky.

Na ďalší deň – 27. septembra 1965 – vystúpil na koncile s príspevkom o ateizme P. Generál Pedro Arrupe. Vo svojom príspevku okrem iného povedal: „Ateistická mentalita a kultúra – ako ľudské mesto v zmysle augustínskom – neútočia len zvonku na Božie mesto, ale ho premáhajú a prenikajú jeho múry skryto, zasahujúc jedom duše veriacich, rehoľníkov a kňazov, množiac v Cirkvi ovocie, akým je naturalizmus, nedôvera a vzbury. Nová ateistická spoločnosť pracuje účinným spôsobom so svojimi zodpovednými ľuďmi a používa nástroje vedecké, technické a ekonomické. Sleduje do detailov vypracované stratégie a koná podľa vnútornej organizácie odborných kruhov v masovokomunikačných prostriedkoch, v televízii, v kinách, v rozhlase, v tlači a všade kam sa obrancovia ateizmu už infiltrovali.“

Slová dotýkajúce sa masovokomunikačných prostriedkov vyvolali nemalé pobúrenie predovšetkým v laickej tlači. D. Trapp v periodiku „Boston Globe“ nazval P. Arrupeho militantným bojovníkom. Ďalšie média ho vykreslili ako konzervatívneho reakcionára v opozícii voči modernému svetu, v ktorom odkryl tajný komplot ateistov, odhodlaných zvrhnúť cirkev pomocou medzinárodných organizácií. Americký jezuitský týždenník „America“ po niekoľkých dňoch uverejnil Arrupeho príspevok, aby kontestualizoval jeho tvrdenia, avšak už bolo neskoro. Média si sformovali vlastné úsudky a nezaujímali sa o jezuitské dodatky. Rímsky „Newsweek“ uverejnil s P. Arrupem krátky rozhovor 11. októbra 1965. Šéfredaktor Curtis J. Pepper, bez toho aby uviedol niečo z prejavu P. Arrupeho, napísal: „že najväčšie zdržanie koncilu bolo v objavení sa pátra P. Arrupeho na ňom“. Americký jezuita Edward Duff sa v Ríme vyjadril, že P. Arrupe, je horší než senátor zo štátu Wisconsin, Joseph McCarthy. Ten v 50-tých rokoch organizoval verejné podujatia, pri ktorých vystupoval proti domnelej infiltrácii komunistov do všetkých oblastí života americkej spoločnosti. Na margo Arrupeho príspevku francúzsky jezuita Henry de Lubac zase povedal, že jeho „príspevok bol bohatý a vhodný“. Páter Pedro Arrupe sa na tlačovej konferencii 20. októbra 1965 vyjadril k problematike, že jeho cieľom nebolo demaskovať univerzálnu ateistickú organizáciu a navyše jeho slová boli veľmi zle tlmočené do angličtiny. V diskusii ku koncilovej téme poznamenal, že „meniaca sa situácia si žiada zo strany cirkvi preveriť vlastné pastoračné metódy. Treba si uvedomiť, že sa nedá komunikovať len pravda, ale tiež je potrebný život. Nedá sa len brániť, ale je potrebné aj tvoriť. Nedá sa len vyjadrovať k veciam, ale je potrebné ľudí aj dojať. Nemožno len kontemplovať pravdu, ale je potrebné spraviť ju účinnou.“ Najlepším protiútokom voči ateizmu – podľa neho – je „obnova a zakladanie kresťanskej spoločnosti. Kresťanská spoločnosť sa preto nemôže uzavrieť do geta a izolovať sa od sveta. Komunitný kresťanský duch má naopak reformovať ekonomické a politické štruktúry.“ Postoj cirkvi k ateizmu sformulovali konciloví otcovia do troch kapitol konštitúcie Gaudium et spes (čl. 19-21).

Pavol Hnilica vniesol do života nielen slovenských jezuitov príklad vytrvalého hľadania a nachádzania nového. Novinkou bol po apríli 1950 počiatok tajnej študijnej formácie na kňazstvo, ktorú v internácii navrhol Mons. Hnilica starším profesorom a tí jeho návrh realizovali. Novými boli tajné vysviacky, ktoré sa rozbehli v umlčanej cirkvi na kňazský i biskupský stupeň, takisto vďaka Hnilicovmu osobnému zaangažovaniu. V zápase s ateizmom bol jeho osobný vklad pre internovaných slovenských katolíkov novým znamením, že sa na nich nezabudlo pri rôznych medzinárodných fórach, kde otázku náboženskej slobody pripomínal. Jeho mnohoraká podpora spravodlivosti pokračovala až do konca vlád komunistických režimov v Európe. Hnilicovo svedectvo v časoch dvoch zápasiacich ideologických blokov rozumeli najmä ľudia, ktorí do života preferovali kultúru ducha pred mocenskými záujmami sveta. Medzi nimi chcel ostať ako otec, ktorý podnecuje svojich vlastných vydať sa na cestu nasledovania Ježiša Krista. Venovať pozornosť životnému príbehu Pavla Hnilicu i s jeho odozvou pre súčasnosť znamená stávať sa biblickým hospodárom, ktorý pre budovanie nebeského kráľovstva vyťahuje veci nové i staré (porov. Mt 13,52).

Spracoval: Jaroslav Šofranko SJ
Zdroj: Milan Hudaček SJ – Pavol Mária Hnilica a Spoločnosť Ježišova
Foto: archív rodiny Panny Márie