S postupujúcim adventom sa tešíme sa na sviatky Narodenia Pána. Sviatočné dni sú známe aj piesňami – koledami, ktorými si veriaci oživujú vianočnú udalosť. Každý národ ich má iné a nech je aj dnešok obohatením vianočnými piesňami, ktoré sú známe kresťanom v iných krajinách. Viac o tom povie úvaha v letáku Akcie 365.

Sviatky Narodenia Ježiša Krista prinášajú posolstvo o zrodení Božieho dieťaťa. Dobrá zvesť priviedla kresťanov k mnohým formám, ktoré prinášajú vianočné posolstvo medzi ostatných. Jedným z takých spôsobov sú koledy. Detí z Hnutia kresťanských spoločenstiev detí, Erko, pri každoročnom koledovaní, dokonca aj v prezidentskom paláci, venujú vykoledované milodary na podporu rôznych sociálnych projektov, či už doma alebo i v zahraničí. Vo vianočnom období sa veriaci po celom svete tešia starobylým koledám, či už znejú v chrámoch, alebo v obchodných centrách. Pieseň „Adeste Fideles“ je už tradične záverečnou hymnou počas polnočnej omše v Bazilike svätého Petra vo Vatikáne. Jej slová „Poďte a klaňajme sa mu“ sú známe nielen z vianočných liturgií, ale časť piesne sa zhoduje aj Nicejsko-carihradským vyznaním viery.

Rýchlo sa šíriace koledy
Vianočnú pieseň „Adeste Fideles“ sprevádza mýtus, že jej autorom je portugalský kráľ Ján IV., zo 17. storočia. Jeho diela boli údajne zničené pri zemetrasení v Lisabone v roku 1755. Okrem „Adeste Fideles“ údajne napísal aj hymnus „Crux Fidelis“ (Verný kríž), ktorý sa používa na Veľký piatok pri adorácii kríža ako aj v liturgii hodín počas Veľkého týždňa. Vianočná pieseň „Adeste Fideles“ si rýchlo získalavala popularitu aj v Anglicku ako „portugalská hymna“. V 18. storočí sa totiž hrala v len kaplnke portugalského veľvyslanectva v Londýne. V tom čase sa anglikánske úrady pozerali na latinské hymny s nevôľou, ako na pápežské. V opozičnom Škótsku reverend Róbert Menzies zaznamenal ešte v 18. storočí, že pieseň sa veľmi „rýchlo stala módnou v Edinburghu a to vďaka chlapcom, ktorí si ju pískali na každej ulici. Pre pokračujúce rozšírenie piesne bol dôležitý jej preklad do angličtiny. Najvplyvnejším z prekladov bol od Fredericka Oakeleya (1841). O štyri roky neskôr autor konvertoval na katolícku vieru. Frederick bol známy svojimi krátkymi piesňovými skladbami a táto záľuba v miniaturizácii sa mu ideálne vydarila vo vianočnej skladbe „O Come All Ye Faithful“. Jeho vianočná melodická skladba sa šírila nezadržateľnou rýchlosťou. Klasická skladba „Adestes Fideles“ sa následne zaradila aj do modernej literatúry, po jej začlenení do románu írskeho katolíckeho autora Jamesa Joycea Finnegans Wake.

Vianoce vo filme
Koledy, ktoré sa spievali na verejnosti dostali ďalší impulz ku vzletu, keď ich využili tvorcovia filmov. Mimoriadne silným príbehom bol film „Vianočné prímerie“ („Joyeux Noel“ z 2005), ktorý prináša príbeh z roku 1914. Príbeh sa sústreďuje na bojovný front z francúzskeho vidieka. Škóti a francúzske pluky si vymieňajú paľbu s Nemcami z troch samostatných zákopov. Cez tieto zákopy sledujeme rôzne postavy. Najprv škótskeho kňaza ktorého hrá Gary Lewis. Na vojnu narukoval preto, aby sprevádzal mladých mužov zo svojej farnosti. Na Štedrý večer je jeden z nemeckých vojakov – Nikolaus Sprink (Benno Fürmann) – znechutený bohatým večierkom a so svojou partnerkou Annou (Diane Kruger) sa dostane na útočné pozície jeho armády. Tam vystúpi pred svojich spoluvojakov a ponúkne im trochu pohodlia. Jeho spevácke umenie počujú protivníci a medzi zákopmi sa začne výmena kolied. Čoskoro sa vojaci dohodnú na prímerí, trvajúce jednu noc. Keď sa počas neho muži spolu rozprávajú, modlia, objavujú prekvapivé spoločné črty. Ráno vyjde slnko a prímerie sa končí. Vtedy zistia, že je oveľa ťažšie nenávidieť – a zabíjať – tých, ktorých poznáte než neznámych ako doposiaľ. To, čo začalo ako prímerie v jednu noc, sa stáva niečím väčším. Vojna funguje len vtedy, ak dokážeme dehumanizovať tých, proti ktorým bojujeme. Muži bojujúci v zákopoch majú zrazu viac spoločného so svojimi protivníkmi, ako s mužmi vo svojich vlastných krajinách, ktorí vyhlasujú vojny a posielajú druhých na smrť.

Ústup neľudskosti
Dehumanizácia, ako ju ukáže film je vtlačená aj do národných identít. Ako ľudia milujeme slobodu, mier, ale tí zlí a zlovestní sú tí druhí. Nie my, ale oni sa starajú len o moc a dobývanie. Film Vianočné prímerie preto začína scénou indoktrinácie detí v Anglicku, Francúzsku a Nemecku. Deti recitujú prejavy o potrebe bojovať a vyhladzovať nepriateľov svojich národov. No nezmýšľajú ako my, pretože na scéne sa objaví katolícky biskup, ktorý káže v podobnom duchu práve narukovaným regrútom: „Vy ste ochrancami samotnej civilizácie. Sily dobra proti silám zla… Po pravde vám hovorím: Nemci sa nesprávajú a nie sú, ako my, Božími deťmi…“ Toto ale nie je posolstvo našej viery. Katolícke učenie síce pripúšťa, že vojna môže byť niekedy oprávnená, no zároveň potvrdzuje dôstojnosť a hodnotu každého človeka. Pamätáme si túto dôstojnosť, keď sa stretávame ako ľudia. Prímerie vo filme pôsobí ako vianočný zázrak,. Z tohto dôvodu je príbeh „Joyeux Noel“ ako to nazval Johann Baptist Metz „nebezpečnou spomienkou“, ktorá podnecuje odpor, spochybňuje rozprávanie o nepriateľstve a dehumanizácii, o nevyhnutnosti vojny. Vlády jednotlivých krajín potláčali správy o vianočnom prímerí a od budúcich prímeria sa agresívne odrádzalo. Vianoce sú ale o inom.

Leták akcie 365 december 2023 v PDF

Pripravil: Milan Hudaček SJ
Foto: pixabay.com